Napriek nepriazni a neochote “veľkého bieleho muža” akceptovať ženy ako rovnocenné bytosti sa naša sila prebúdza a na rôznych miestach sveta ženy ukazujú, že je potrebné s nimi počítať. Príbehy ženského hrdinstva a víťazstva vo filmoch, v umení, v športe, v politike, či v IT biznise sú stále viditeľnejšie a myslím, že ženy v tom rozhodne mienia pokračovať.
Môžem si spomenúť na akékoľvek životné obdobie, na ktoréhokoľvek frajera a okamžite sa mi v hlave spustí pesnička. A je to aj naopak, keď počujem v rádiu niektorú z mojich srdcoviek, dokážem sa takmer okamžite preniesť v čase.
Sestrička vám sucho oznámi, že ak nemáte papier od všeobecného lekára, nezoberie vás. Berú iba akútne prípady, pod čo spadá seknutie v krížoch alebo vytknutá noha. Ruka akútna nie je, lebo dokážete chodiť a stáť (citát). Hoci s ňou nemôžete ani šoférovať, ani cestovať MHD.
Niekedy je to náročné, lebo role sa vymenili a pre nás obe je to niečo nové. Mama sa vždy bude cítiť mamou, ale teraz dobrovoľne prijíma na seba aj rolu tej, o ktorú sa stará niekto druhý. Ja v sebe zasa bojujem s rešpektom, ktorý mám voči nej a uvedomujem si, že sa k nej nemôžem správať ako k dieťaťu.
Keďže hejtovanie zimy mi zatiaľ nijako nepomohlo a pod stromčekom som si, žiaľ, ani tento rok nenašla dvojmesačný dovolenkový pobyt na jednom z karibských ostrovov, rozhodla som sa uzavrieť so zimou prímerie.
A je tu rok 2018, už takmer klope na dvere. Bojím sa, že sa zasa niečo skončí a bude to drsné. Bojím sa, čo osmičkový rok prinesie. No zároveň viem, že každá strata je aj ziskom, minimálne ziskom nového pohľadu na svoj život, ziskom novej perspektívy.
Vždy brala veci s humorom a často robila trapasy, na ktorých sa sama dobre bavila. Raz sa jej podaril jeden, na ktorý myslím každé Vianoce a vždy sa na ňom smejeme pri štedrovečernom stole, lebo je ako z Pelíškov. Moja krstná mama totiž omylom zorganizovala Vianoce celej rodine deň pred Štedrým dňom. Náhodou.
Som pozorovateľka okolia. Je to pre mňa niečo ako súkromný sociologický prieskum. Pozorujem, že sa vytráca vzájomná láska, tolerancia, spolupatričnosť a súcit a nahrádza ju konzumnosť, snaha mať toho čo najviac a obrovská ľahostajnosť voči okoliu.
Aj pri rozchádzaní alebo hovorení nepríjemných vecí by mal predsa existovať určitý bontón. Zbabelosť nás ženie k tomu vyhovárať sa, zahmlievať, nehovoriť veci narovinu, do očí. Podvádzať a keď mi na to prídu, vymýšľať výhovorky…
Práve manipulácie, ktorých sa na nás dopúšťa naše okolie a ktorých sa dopúšťame aj sami na sebe nás nútia žiť závislý život. Život, ktorý nám neumožňuje hovoriť NIE, odmietať veci, ktoré nám škodia, nemať seba na prvom mieste.
