|
V našich životoch prichádza v istom veku k zaujímavému momentu, keď sa začneme starať o svojich rodičov a snažíme sa na seba preberať zodpovednosť za nich. Tak, ako sa kedysi oni starali o nás, tak ako sa o nás báli, tak ako nás kontrolovali, tak začneme aj my robiť presne to isté. Stane sa to v momente, keď sú príliš starí alebo príliš chorí. Niečo v nás spustí akýsi opatrovnícky mechanizmus a naše role sa takmer prehodia.
Moja mama sa voči mne správala vždy veľmi opatrovnícky, mala tendenciu ma kontrolovať ešte aj v tridsiatke, či štyridsiatke. Keď som cestovala, vždy som jej musela poslať správu, že som dobre došla. Keď som bola chorá, vždy mi volala, či niečo nepotrebujem, či som si odmerala teplotu alebo či ležím.
Teraz ochorela ona a ja robím presne to isté. Navštevujem ju v nemocnici, kontrolujem jej stav, karhám ju za nezodpovedné správanie, chválim ju za zlepšenie. Kontrolujem tlak, teplotu, dostatok jedla, čistú bielizeň, či má čo čítať.
Niekedy je to náročné, lebo role sa vymenili a pre nás obe je to niečo nové. Mama sa vždy bude cítiť mamou, ale teraz dobrovoľne prijíma na seba aj rolu tej, o ktorú sa stará niekto druhý. Ja v sebe zasa bojujem s rešpektom, ktorý mám voči nej a uvedomujem si, že sa k nej nemôžem správať ako k dieťaťu, lebo je to dospelý, múdry a svojprávny človek.
Snažíme sa v sebe nájsť kompromis ako ponechať rodičom ich slobodu a zároveň na seba prebrať časť zodpovednosti a odľahčiť im. Niekedy je to náročný balans.
Prečítajte si
Občas ma posadne túžba kontrolovať mamin život do najmenších detailov, aby nič nezanedbala, aby brala lieky, aby vyhľadala pomoc lekára, aby sa dobre obliekala. No vtedy si uvedomím, že to nie je úplne v mojej moci. Tak ako musíme nechať deti vyrásť a rešpektovať ich samostatnosť, tak musíme brať do úvahy aj právo rodičov na ich život a kontrolu nad ním.
Je zvláštne ako sa v nás spustí ten opatrovnícky mechanizmus a ako naše spoločné gény zaúradujú. Ako máme pocit, že sme s rodičmi tak spojení, že ich môžeme úplne kontrolovať a rozhodovať o ich živote. Ako máme pocit, že teraz je to len na nás. No nie je to celkom tak.
Vek so sebou prináša mnohé veci a jednou z nich je postupné starnutie tela a pribúdanie chorôb. No, zväčša naša hlava a rozum zostávajú ešte dlho pomerne zdravé a mladé. Starať sa o rodičov v zlom zdravotnom stave je pre mňa školou hľadania kompromisu.
Hoci môžem poskytnúť svoju pomoc a opateru, navždy zostanem ja dieťaťom a oni rodičmi. A navždy oni zostanú tí múdrejší a skúsenejší. Navždy si ponechajú kontrolu nad časťou svojho života. Sú veci, o ktorých rozhodnú vždy iba oni a možno ešte niekto tam hore. Nikdy sa nestaneme rodičmi svojich rodičov, lebo nám to proste nebolo súdené. A tak je to správne.
Prečítajte si
