|
Prichádza osmičkový rok. A osmičkové roky v našej histórii boli vskutku prelomové. Rok 1918, vznik republiky, písanie našej novodobej histórie. Rok 1948 - smutnejšie výročie – február, ktorý sme dlho volali víťazným, no zvíťazilo klamstvo a my ľudia sme zostali tými porazenými. Potom 1968 - rok, keď z večera do rána zomrel jeden veľký sen. Sen vytvoriť lepšiu a slušnejšiu spoločnosť. Sen mnohých, ktorí to s touto krajinou mysleli dobre.
Ja som si svoje osobné osmičkové roky začala datovať v roku 1978. Vtedy som si to ešte neuvedomovala, ale bol to rok môjho sťahovania do Bratislavy. Hoci rodená Bratislavčanka, bola som na pár prvých rokov života Nitrankou. No v roku 1978 som sa definitívne presťahovala späť do svojho rodného mesta. Skončilo sa moje malé detstvo spojené so spomienkami na nitriansky park, podhradie, rieku. Privítalo ma nové veľkomesto s rozostavanou Petržalkou a s preliezkami z nepoužitých panelov. Krásavica na Dunaji ma začala formovať, postupne som sa z CP-čkárky stávala milovníčkou tejto drobnej metropoly. Páčila sa mi napriek svojej sivote. Dodnes na ňu nedám dopustiť.
Na nič z roku 1988 som si dlho nevedela spomenúť a v tom to prišlo. Mala som 14 rokov a stala som sa definitívne malou ženou. Ženou so všetkými výhodami aj nevýhodami prichádzajúcimi v pravidelných mesačných intervaloch. A aby toho nebolo málo, v roku 1988 som spoznala svoju prvú lásku, ktorá sa mojím partnerom stala až neskôr. A v to isté leto, v tom istom detskom tábore som spoznala aj svojho budúceho manžela, ktorý sa ním stal ešte neskoršie. No bol to rok vskutku prelomový.
Prečítajte si
1998 bol rokom veľkého rozchodu. S mojou prvou láskou to skončilo a mne sa tak trochu zrútil svet. Mala som 24, ukončenú školu a život pred sebou. No až vtedy som pochopila, že prvé lásky, hoci sú tie najkrajšie, sa musia takmer určite skončiť. Ich čas je presne vymeraný božím metrom. Vtedy som sa stala ženou po druhýkrát. Takou naozajstnou, dospelou. Pochopila som, že chcieť nestačí. Musí nám to byť aj súdené a musíme byť na to pripravení.
Rok 2008 bol rokom, kedy som si definitívne pripustila, že moje manželstvo asi skončilo. Bol to opäť rok prelomový, lebo som sa stala zasa niekým iným. Stratila som veľa ilúzii, najmä tých o sebe. Po prvýkrát som pochopila, že za svoj život som zodpovedná len ja a nikto ma v tom ani nezachráni, ani nepodporí. Strata aj zisk. Zisk nového sebaobrazu, novej životnej cesty.
A je tu rok 2018, už takmer klope na dvere. Bojím sa, že sa zasa niečo skončí a bude to drsné. Bojím sa, čo osmičkový rok prinesie. No zároveň viem, že každá strata je aj ziskom, minimálne ziskom nového pohľadu na svoj život, ziskom novej perspektívy. Do roku 2018 si neželám nič, nič neplánujem, iba prosím, aby ten boží plán, ktorý so mnou niekto má, bol natoľko zhovievavý, že to ustojím. Náš horoskop nám nikto nenapíše, našu budúcnosť nám nikto nepredpovie. Jedno ale s istotou vieme, že ak to máme prežiť, tak to prežijeme.
Prečítajte si
