Samota vie byť vynikajúca učiteľka. Núti nás nehľadať iné veci, o ktoré sa možno zachytiť, dáva nám možnosť iba byť. Bez kontaktov v mobile, bez zavesenia na facebooku, bez seriálov a filmov, bez kávičkovania s kamarátkou, bez drhnutia bytu, bez kopkania v záhrade. Žiadne iné činnosti, iba vy.
Spisovateľka Mária Bejdová napísala svoj debut. No nie je to ženský román, ani detektívka, nie je to ani populárna „self help“ literatúra. Je to politický román.
Mnohé z nás sme chodiace čierne kroniky. Dokážeme vyfabulovať katastrofy takého rozsahu, že stroskotanie Titaniku je pri nás iba drobná nehoda. Cesta s deťmi k babičke je pra nás jazda smrti, veríme, že deti v dopravnom prostriedku môžu dostať smrtiaci vírus, že ak zjedia neumyté ovocie parazity im budú rozožierať tráviaci trakt.
Naša ťažko znovuvydobytá demokracia so sebou priniesla aj inú formu okupácie. Okupáciu hlúposťou. Ak si prečítate to množstvo nezmyslov, ktoré chŕlia internetové diskusie, ak sa zamyslíte nad názormi veľkej skupiny ľudí, ktorí obhajujú normalizáciu, netoleranciu, rôzne formy diktatúry.
Naše deti tu nie sú na to, aby nám nahrádzali porozumenie s partnerom, ani na to, aby nám robili kamarátky, či dôverníkov. Nemali by sme ich na to využívať. Sú to hostia v našom dome. A aj oni raz pocítia, že je čas zdvihnúť sa a ísť do svojho vlastného súkromia.
V našom uponáhľanom svete nie je nič dôležitejšie ako spomaliť, vypnúť všetko okolo seba a zapnúť vnútorný hlas. Stále viac viem oceniť čas so sebou bez podnetov. Lebo tých podnetov máme v bežnom mestskom živote obrovské množstvo a občas pomáha sa odstrihnúť. Uznávam pobyty v tichu a tme, uznávam, keď sa niekto sám vyberie na púť a putuje lesmi dlhé týždne.
Estetické je všetko – a teraz pozor – čo nás robí šťastnými. Ak nás toho veľa šťastnými nerobí, nebude problém v tele nevhodnom do plaviek. Takže plavky sú v podstate takou skúškou správnosti.
Neustálym bagatelizovaním neviditeľnej práce žien, ktorá pozostáva z obrovského množstva odložených vecí, vypraných práčok, vyžehlených kôpok, staviame ženy do veľmi ponižujúcej pozície
Stala sa zo mňa jednotkárka, ktorá všetkým robila radosť. Všetkým, len nie sebe. Postupne sa moja disciplína v škole a doma zmenila na disciplínu v práci a v rodine. Vždy som bola tá spoľahlivá, ktorá všetkým vyhovie.
Materstvo nie je niečo, čo je povinné cítiť a chcieť. Ak má žena takú potrebu, túži po bábätku a splní sa jej to, je to požehnanie, radosť a láska. No nikdy to nemôžeme stavať do role povinnosti.
