|
Vždy som bola jednotkárka. Poznáte to, takéto poslušné divečatko, čo pekne čítalo, písalo, recitovalo básničky. Veľmi som sa bála ísť do školy nepripravená. Mala som zlé sny o tom, ako ma vyvolajú a ja nebudem nič vedieť. Bola som tak vychovaná. Vychovaná je to správne slovo. Nebola to moja prirodzenosť, lebo vo svojej podstate som bola divoké dieťa.
Skôr ako som začala chodiť do školy, patrila som skôr medzi deti, ktoré sa radi hrali na indiánov, behali po lese, chceli vedieť strieľať z praku, luku, chceli vedieť vyliezť na strom. Nebola som veľmi športovo nadaná a chlapcom v mojom okolí som nestačila. Samozrejme, bola som aj dievčatko, ktoré sa hralo s bábikami, kockami, hralo sa na varenie aj na školu. No vždy príchodom prázdnin a leta sa vo mne zobudilo to divoké, slobodné a voľné. Lesy vo mne vždy vzbudzovali obrovskú silu a túžbu utekať a už sa nezastaviť.
Začiatok školskej dochádzky pomaly vypínal moju divokosť. Aj moju bezstarostnosť. Vtesnal ma do systému a stereotypu, že dievčatká nosia jednotky, nelozia po stromoch, nedivočia s chlapcami po lesoch a nemajú špinavé kolená. Stala sa zo mňa jednotkárka, ktorá všetkým robila radosť. Všetkým, len nie sebe. Postupne sa moja disciplína v škole a doma zmenila na disciplínu v práci a v rodine. Vždy som bola tá spoľahlivá, ktorá všetkým vyhovie. Tá, ktorá urobí aj za druhých, lebo svoju prácu má hotovú za polovicu času. Chcela som mať upratané, navarené, byť mamou, manželkou a zamestnankyňou na jednotku. A popritom som si naložila také jednotkárske bremeno, ktoré ma na pár rokov skoro zlomilo.
Prečítajte si
(2)(3)(4)(5).jpg)
Pred pár mesiacmi som sa vrátila do lesa. Začala som tam, kde som zanechala svoju divokosť a voľnosť. A les sa otvoril a pomohol mi spomenúť si. Spomenúť si na divoké dievča s lukom a šípmi, ktoré behalo po lesoch, Keby bolo zostalo takou aká je, stačili by mu v škole aj v živote trojky. Spomenula som si na svojho spolužiaka zo základky, ktorý otvoril v škole opravenú písomku a na nej svietila červená trojka. Od šťastia vyskočil na stoličku a kričal: “Trojkaaaaaa! Huráááá trojkaaaa!” Vtedy som mu veľmi závidela. Že sa teší z trojky. Že nesedel večer predtým nad knihami, že ho absolútne netankuje, že nie je vyborný a je šťastný a spokojný, hoci mňa škrie aj jedna mínus. Tam v tom lese som znovu našla vnútornú slobodu a svoju divokú trojkárku, ktorá vo mne stále je.
Mnohí, ktorých poznám a ktorí boli v škole zlými žiakmi a divokými deťmi bez neustálych výčitiek svedomia a rodičov sa stali úžasnými ľuďmi. Svoj úspech získali ľahko a prirodzene. Svojím inštinktom, nespútanosťou a dôverou v seba, ktorú im nezobrala snaha o zbytočný perfekcionizmus. Chlapci mali práve toto v živote ľahšie, že im trojky stačili a práve to im umožnilo správne si nastaviť svoje očakávania. Tlak na malé dievčatká, aby boli perfektné z nás robí často frustrované výkoňáčky, pre ktoré nič nie je dosť dobré a ktoré sú kvôli dokonalosti ochotné zničiť aj sami seba.
Tam v tom lese som si vzala za svoje, že trojka je dobrá a dobre sa mi žije trojkárskym životom. Je to obrovská sloboda. Minule som v nejakej relácii začula vetu: “Dievčatá s trojkami to dotiahnu ďalej, ako dievčatá s jednotkami”. Hoci to bolo myslené dvojzmyselne, ak z toho dáte preč ten sexistický význam, je to sakramensky pravdivé.
Prečítajte si
