Bol by to zvláštny príbeh, ktorému by sme možno ani neuverili, keby sa naozaj nestal. Ešte máme všetci v živej pamäti príbeh moderátorky Very Wisterovej bojujúcej o svoje deti unesené do zahraničia jej bývalým manželom. Tieto únosy sme mali takmer vždy spojené s otcami. Po “nespravodlivom” rozsudku, kedy deti boli súdom pridelené matke ich otec unáša do zahraničia. No môže to byť aj inak. Nemusí byť žiaden súd a nemusí to byť otec. Keby sa tento príbeh nestal v mojej blízkosti, asi by som mu ani neuverila. 

Na začiatku bola láska. Ako to už v takýchto príbehoch býva. On sa zamiloval do dievčaťa z cudziny, ktoré prišlo na Slovensko hľadať prácu a životné šťastie. Poskytol jej domov, neskôr manželstvo, skvelý život, cestovanie, pohodu. Krásny, šťastný pár, ako z časopisu. Ona sa naučila po slovensky, on mal byt, kde začali spoločný život, obaja mali výbornú prácu, všetko im vychádzalo.

Keď sa malo narodiť prvé dieťa, chcela sa na čas vrátiť domov k rodičom, aby jej pomohli. Neprotestoval, lebo rozumel tomu, že blízkosť vlastnej matky jej môže pomôcť. Žili teda pár rokov tam. On si tam našiel prácu, pretože svoju ženu miloval a chcel jej vyjsť v ústrety. Na Slovensku zanechal svoju rodinu, priateľov, prácu, všetko, čo mal rád. Narodilo sa im druhé dieťa. Stále zostávali v zahraničí, pretože ona to tak chcela. No plán bol od začiatku taký, že ich domovským prístavom bude Bratislava. Majú tu istý komfort, byt bez hypotéky, škôlku a školu tesne za domom, všetky obchody na pár metrov. Lekára, krúžky… ideálne podmienky pre mladú rodinu. 

Keď sa vrátili na Slovensko, ťažko sa mu hľadala práca. Stratil kontakty. Posielal desiatky životopisov, mal vzdelanie, vedel jazyky, no pre každého bol až príliš kvalifikovaný. Jeho sebavedomie klesalo, no keďže mali peknú finančnú rezervu, nepanikáril. Medzitým zrekonštruoval byt. Budoval domov pre svoju rodinu. Ona kvôli rekonštrukcii zobrala deti a odišla opäť na čas k rodičom do zahraničia. Už o pár mesiacov sa mali spoločne usadiť doma, v Bratislave. 

Po Vianociach, ktoré strávili u jej rodiny, sa mali všetci štyria spolu vrátiť na Slovensko. Vianoce prebehli v láske a pokoji, nestalo sa nič, čo by naznačovalo blížiacu sa katastrofu. No keď prišiel deň návratu, oznámila mu, že zvyšok spoločného života sa nekoná. Zostáva natrvalo u rodičov a deti s ňou. S ním sa nepočíta. On drží v rukách spiatočné lístky a neveriaco pozerá do jej tváre, ktorá nemá žiadnu emóciu. V jednom momente stráca rodinu a najmä, stráca vlastné deti. Bez varovania, bez uvedenia dôvodu. Začiatok roka, aký nechceš nikdy zažiť.

On teraz žije v Bratislave, ona s deťmi v zahraničí. Od začiatku roka ich videl trikrát, pretože prišla pandémia. Rozhovory s deťmi cez skype sú stále kratšie a chladnejšie a on cíti, že je to práve kvôli silnému vplyvu matky. Už sa zmieril s tým, že asi navždy stratil svoju ženu. No nezmieril sa s tým, že by prišiel aj o deti. Od začiatku sa chcel dohodnúť a riešiť všetko v pokoji, bez súdov a právnikov, no ona začala riešiť veci súdnou cestou plnou obvinení, neprávd a špinavostí, voči ktorým sa on musí brániť. Rozbehla vojnu, v ktorej rukojemníkmi a zajatcami sú dve malé deti. 

Právnici stoja tisíce eur, ktoré on nemá. Proces sa koná v zahraničí, čo celú situáciu komplikuje. Ako to celé dopadne, nikto nevie. Každopádne to bude drahé, bude to nechutné a utrpia najmä deti. 

Áno, aj matky unášajú deti. Áno, aj matky vedia hrať veľmi tvrdo a bezcitne. Podľa českého denníka iDnes, sa únosy detí matkami dejú v Českej republike pomerne často. Hoci sa o tom veľmi nevie. To, že by otec vysúdil deti, je príliš ojedinelý jav. Prečo o tom píšem? Pretože som od začiatku informovaná o tomto prípade a mám možnosť vidieť situáciu reálne. Vidím arogantnú komunikáciu matky, vidím zúfalé reakcie otca, ktorý sa bráni. 

Predstavte si, že vám niekto unesie deti do inej krajiny, žiada od vás obrovské výživné a deti vám umožní vidieť párkrát do roka? Kto z nás by to zvládal dobre? Na začiatku bola láska, ktorá nepozná hranice. Dnes je to bezhraničná krutosť na strane matky, ktorá nemá s láskou nič spoločné.