|
Spustili ste podcast Sádlo, kde sa rozprávate so ženami, ktoré vo svojom živote zažili fat-shaming. Prečo ste sa do tohto projektu pustili?
“Hľadala som spôsob, akým budem môcť zreflektovať svoju osobnú skúsenosť. Moja prvá pohnútka bola, že ako umelkyňa chcem povedať svetu, čo sa deje v duši citlivého dospelého človeka, keď je neustále atakovaný a konfrontovaný s tým, že nie je v poriadku, pretože jeho telo nevyzerá tak, ako by malo. Prvé, čo som chcela urobiť, bolo predstavenie. Podcast Sádlo z tohto vznikol. Česká divadelná skupina Tantehorse vypísala výzvu, že hľadajú projekty, v rámci ktorých pôjdu umelci za hranice svojej komfortnej zóny. Bolo mi jasné, že to je presne pre mňa, aj keď som sa vždy o tejto téme hanbila hovoriť.
Potom, čo ma vybrali, som sa začala zamýšľať nad tým, ako predstavenie vyskladať, aby nebolo terapeutické. Povedala som si, že to neopriem iba o svoje skúsenosti, ale zameriam sa aj na iných ľudí. Vyslala som teda výzvu, že hľadám ženy, ktoré by boli ochotné hovoriť o tom, ako do ich životov zasiahol fakt, že podľa ich okolia nevyzerajú správne, pretože majú iné, než to “správne” množstvo sádla. Keď som to zverejnila na Facebooku, zarazilo ma, aké množstvo ľudí má rovnakú či podobnú skúsenosť ako ja. Začala som robiť rozhovory s tým, že použijem kratučké sekvencie do môjho predstavenia. Lenže ako som sa s nimi rozprávala, zistila som, že ich príbehy sú také silné, že je nezmysel z nich použiť iba fragmenty.”
Chcete si pravidelne čítať zaujímavé články priamo vo svojom e-maili bez reklamy?
Niektoré spovede sú skutočne veľmi intenzívne a negatívne. Častokrát sa skúsenosti ťahajú so ženami už od ich detstva. Bolo vám niekedy počas rozhovorov ťažko? Prežívali ste ich skúsenosti spolu s nimi?
“Áno. Ten najťažší prípad som sa nakoniec rozhodla ani nezverejniť. Stretla som sa s vecami, ktoré boli také negatívne, že sme sa už nepohybovali na teréne psychického zdravia. Mala som pocit, že podcast nie je priestor pre úplné patológie, ale zároveň som rozumela, prečo tá konkrétna žena tieto patológie má. Ona totižto zažila veľmi traumatizujúce detstvo s psychicky narušenou matkou. Mne v podcaste išlo o nasvietenie toho, čo sa deje pod povrchom normálnych rodín. A vo chvíli, keď už sme hovorili o chorobnom správaní som si povedala, že to do Sádla nepatrí. Vo všeobecnosti boli pre mňa tieto zážitky pomerne retraumatizujúce. Po natáčaní rozhovorov som sa o seba začala aj viac starať. Uvedomovala som si, že sa prepadám do bolesti spolu s nimi. Učila som sa postupne si vytvárať hranice.”
Vedeli by ste pomenovať jav, ktorý vás najviac šokoval a zároveň sa objavoval v spovediach opakovane?
“To, čo ma šokovalo najviac bol moment, keď som zistila, že rodičia uprednostňujú štíhle, ale choré dieťa pred zdravým. Jedna rodina podporovala poruchy príjmu potravy, pretože mali pocit, že je to lepšie, ako keby mala ich dcéra byť tučná. Tento jav je pre mňa vysvetliteľný iba tým, že rodičia boli sami pod obrovským normatívnym tlakom. Z neho potom pramenil strach neprijatia svojím okolím a bolo pre nich zásadné, aby sa dieťa v rodine javilo ako dostatočne reprezentatívne. Bol to strach z neprijatia zo strany rodičov, ktorý ma šokoval.
To sa objavovalo aj v listoch, ktoré mi neskôr chodili. Niekoľko žien opísalo skúsenosť, že ich ľudia v okolí začali chváliť až vtedy, keď boli anorektické. Jedna poslucháčka mi písala, že už vnímala svoje trčiace kosti z tela, ale otec jej začal dávať komplimenty až v tomto štádiu. Alebo som sa stretla so ženou, ktorá pribrala a jej otec lekár jej predpísal lieky na chudnutie. Keď si ale prečítala vedľajšie účinky, prišlo jej až neuveriteľné, že jej vlastný otec je ochotný ju tým negatívnym účinkom vystaviť iba preto, aby bola štíhla. Potreba dosiahnutia normatívnej krásy ide často zo strany rodiča, ktorý by práve mal najviac chrániť a zdravie svojho dieťaťa.”
Naučili ste sa vďaka podcastu Sádlo niečo? Obohatili vás tieto spovede?
“Začala som sa ešte viac zamýšľať nad tým, ako správne komunikovať so svojimi deťmi. Napriek tomu, že som si myslela, že to robím dobre, na základe spovedí žien o ich detstve som si uvedomila, že občas aj ja robím vážne chyby. Celkovo pre mňa ďalšou silnou skúsenosťou bolo poznanie, aká sila je v úprimnosti. Osobne veľmi nerozmýšľam dopredu o tom, do akého projektu sa pustím. Aj v tomto prípade som najskôr mala impulz. Zároveň som sa však obávala toho, kto ma za moju prácu bude odsudzovať. Počítam s hejtom, pracujem s tým, ale nie je to nič príjemné. Na druhej strane je viac tých pozitívnych ohlasov, podpory a listov, z ktorých je zrejmé, že ľuďom úprimnosť skutočne mení život. To mi ukazuje, že má cenu byť skutočný a úprimný. Aj za cenu nejakej kontroverzie či negatívnej spätnej väzby.”
Viac ráz ste spomenuli, že je fat-shaming aj vaša osobná téma. Ako ste to mysleli?
”Áno, je. Hlavne v detstve toho bolo veľa. V tom období si totiž človek nevyberá prostredie, v ktorom sa bude pohybovať. Nevyberiete si tábor, ani školu či triedu. Ale čím je človek starší, tým má viac možností si svoju komunitu selektovať. Vtedy si už nájdete osoby, ktoré majú rovnaké hodnoty ako vy, ktoré nesúdia iných ľudí alebo vnímajú vaše iné bohatstvo. Z každodenného života vás urážky už časom ani toľko nezasahujú. Prípady, že idete na ulici a niekto na vás pokrikuje alebo vás zastavia policajti a urážajú vaše telo, je nepríjemné, ale už poznáte svoju hodnotu a dokážete si od toho vytvoriť kritický odstup. Sprevádza vás to síce celý život, ale bolestivé je to najmä v tom detstve.”
Všimla som si, že ste aj v iných rozhovoroch hovorila, že sa so svojím telom vyrovnávate aj vďaka vašim deťom. Došli ste teda k sebaprijatiu a sebaláske?
“Ja si nemyslím, že človek dokáže precvaknúť z predchádzajúceho stavu k úplnej sebaláske. Mám pocit, že je to dlhý a postupný proces. Môžem byť síce spokojná teraz, ale za pár rokov zostarnem, môže ma opustiť partner a znova budem musieť hľadať určitú sebaúctu. Potom príde prechod, počas ktorého sa to ženské telo znova mení. Môžem pribrať, môžem prísť o nejaké atribúty ženstva. Považujem to jednoducho za cestu, ktorá sa nekončí. Rozhodne sa nenachádzam vo fáze nejakého idylického sebaprijatia. Ale už som sa dostala do roviny, kedy o tomto probléme môžem hovoriť, čo je samo o sebe oslobodzujúce. Som si vedomá svojej sily. Po prvé, je veľa krásnych vecí na mojom tele, ktoré mám naozaj rada. Po druhé, viem, že ten vzhľad je iba jeden fragment komplexnej mozaiky, ktorou človek je, vo všetkej svojej bohatosti fyzických a povahových čŕt. Síce je v spoločnosti veľmi akcentovaný, ale existujú aj iné dôležité atribúty. Moja osobnosť, moje schopnosti, moja túžba učiť sa novým veciam, moja schopnosť empatie, moja pracovitosť, štedrosť, atď. Naučila som sa rozumieť tomu, že môj zovňajšok nie je dokonalý, ale som komplexná bytosť, v ktorej je veľa potenciálu. To, že nie som dokonale krásna, neznižuje moju hodnotu. Človek má tendenciu svoju hodnotu odvodzovať od svojho vzhľadu, ale to ja považujem za absurdné.”
Prečo si myslíte, že máme ako spoločnosť tendenciu viac hodnotiť ženy ako mužov?
“Ja síce nie som sociologička ani antropologička, ale mám pocit, že to je niečo tradičné. Vychádza to podľa mňa z tisíc ročného modelu, že muž mal inú funkciu. Môžeme to síce spochybňovať alebo sa to snažiť modifikovať, no naše vnímanie je tak zakorenené, že sa ho ťažko zbavíme. Vidím, že pocit, že žena má byť krásna, je obsiahnutých vo veľa vrstvách spoločnosti, ktoré sa ťažko a pomaly menia.”
Body-shaming postihuje nielen ženy, ktoré sa vymykajú ideálom krásy, ale aj tie, ktoré sa môžu javiť fyzicky dokonalé. Týka sa to teda aj modeliek alebo verejne vystupujúcich žien, ktoré vďaka svojmu vzhľadu zarábajú. Prečo to podľa vás takto je?
“Dnes naše story na Instagrame zdieľala finalistka Miss Českej republiky, ktorá napísala, že nám drží palce a že nás podporuje. Podľa jej fotiek by ste povedali, že ide o ženu, ktorá absolútne spĺňa súčasné ideály krásy, no napriek tomu je body-shaming jej téma. Robili sme stream aj s dvoma plus-size modelkami, jedna z nich má nadváhu, druhá by podľa bežných kritérií bola štíhla, ale má iné krivky ako je v modelingu zvykom. Hovorili mi o tom, akému šialenému body-shamingu sú vo svojom priemysle vystavované. „Ty máš na bokoch nádory“, „Choď sa najesť do mekáča, ty prasa“, „Nikto by si o teba neoprel ani bicykel“, sú veci, ktoré počúvajú.
Táto agresia a nenávisť mi prídu rovnako neprijateľné ako napríklad rasizmus. Myslím si, že to, že nám nejaká žena príde krásna neznamená, že aj ona sa tak vníma. Je to ďalšia vec, ktorá sa v podcaste Sádlo vyskytuje. Niekoľko žien, s ktorými som sa rozprávala vyhovovali klasickým ideálom krásy, a napriek tomu trpeli kvôli body-shamingu, pretože napríklad niekomu v rodine neprišli dosť štíhle, alebo si našli partnera, ktorý ich ponižoval kvôli malým prsiam a podobne. Čím viac sme prijali, že sme hodnotení podľa výzoru, tým väčší stres pre nás predstavuje, že dokonalosť nedosahujeme. Ja tento jav vnímam ako tému kontroly. Môžeme sa pýtať, kde tá kontrola vznikla. Kontrolujú muži ženy alebo si kontrolu vytvorili ženy vzájomne?
Ridina Ahmedová bude o bodyshamingu hovoriť aj v Silnej zostave s Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou. Foto - RTVS
Myslím si, že narušenie kontroly je tiež jeden z príčin hejtov, ktoré mi chodia. Situácia, že sa tučná žena za seba postaví a povie, že nie je jej povinnosťou sa ľuďom páčiť a že aj ona si zaslúži základný ľudský rešpekt, pôsobí v tej chvíli ako narušenie kontroly. Niektorí muži z toho majú náhle pocit, že sú jej aktom dehonestovaní, pretože zrazu nie sú tí, ktorí určujú, ako bude žena vyzerať, aby pre nich bola vhodným sexuálnym či reprezentačným objektom. A zase niektoré ženy, ktoré veľa svojej energie a financií investujú do toho, aby boli čo najbližšie ideálom krásy, môžu vnímať ženu, ktorej neprekáža sa vymykať, ako niekoho, kto znevažuje ich úsilie, pretože dostáva pozornosť, aj keď je nedokonalá.”
Nedávno ste založili iniciatívu Moje telo je moje. Čo sa prostredníctvom nej budete snažiť dosiahnuť?
“Chceli by sme začať témy body-shamingu a fat-shamingu artikulovať a zviditeľňovať. Sú častokrát spojené s hanbou a ľudia o nich nehovoria. Keď som ale o probléme fat-shamingu začala v podcaste hovoriť ja, ľudia mi písali, že tým, že sa téma takto verejne otvára, je aj pre nich ľahšie o tom hovoriť. Príde mi veľmi ozdravné prísť k uvedomeniu, že to nie je naše vlastné zlyhanie, ale že sa to deje všetkým. Začneme si uvedomovať, že nie je naša chyba, že nás ľudia odsudzujú, ale práve chyba systému. Chcela by som témy komunikovať hlavne s deťmi. Už pripravujeme workshopy do škôl, vytvárame brožúru pre rodičov, aby sa naučili ako s deťmi o tele komunikovať. Cítim, že by sa moja generácia chcela o téme body-shamingu doma citlivo rozprávať, ale tým, že sme sa to od svojich rodičov nenaučili, tak zatiaľ nevieme ako na to. Ale je v našich rukách, či sa to zmení.”
Čo by ste odkázali ženám, ktoré sa stále trápia s prijatím vlastného tela?
“Ja síce nie som terapeutka, ale chcela by som vyzdvihnúť, že si všetci zaslúžime cítiť sa dobre vo vlastnom tele. Našou zodpovednosťou je spýtať sa samej či samého seba otázku, čo nám pomôže. Je dôležité vedieť, že akákoľvek nenávistná alebo body-shamujúca poznámka nie je v poriadku. Agresiu si nikdy človek nezaslúži. Predstavme si, že by sa tieto poznámky netýkali nás, ale niekoho v našom okolí. Okamžite by sme vedeli, že ide o niečo neprijateľné. Pri sebe si to tak ľahko neuvedomíme. Je však zrejmé, že si to nezaslúžime ani my. Už vedomie toho, koľko žien podobné veci zažíva poukazuje na to, že problém netkvie v nás, ale v celom systéme neustáleho hodnotenia a porovnávania. Poďme sa o seba starať, poďme investovať do terapie, hovorme o tom, čo nás trápi a hľadajme si pre seba podporu. Keď bude dobre nám, bude dobre aj ľuďom okolo nás. Ako napísal český hudobník Vladimír Václavek: „Neuzdravuješ se kvůli sobě, ale proto, abys léčil svět.“
