Medzinárodný filmový festival Jeden svet (5. – 11.11.2020) predstaví takmer päťdesiat dokumentov. O najlepších filmových tipoch sme vás už informovali v článku Silne príbehy o ženách na festivale Jeden svet.
Medzi nimi je aj film Žiaľ žien, ktorý upriamuje pozornosť na klimatickú krízu, pričom nie je o štatistikách a teplotných stupňoch, ale o emóciách, ktoré vzbudzuje vidina kolapsu rovnováhy medzi planétou a ľuďmi. Je o ženách, často matkách malých detí, ktoré vnímajú a prežívajú ohrozenie klímy často naliehavejšie než muži. Prinášame vám rozhovor s českou režisérkou Andreou Culkovou.
Váš najnovší film Žiaľ žien bude predstavený na Slovensku v rámci festivalu Jeden svet. O čom je a čo vás k tejto téme priviedlo?
“Film sa dotýka jednej z najväčších hrozieb a výziev súčasnosti – klimatickej krízy. V našom filme ale nenájdete populárnu (prírodo)vedu á la David Attenborough, ani moc koncentrácií CO2 a stupňov Celzia, ale dávku emócií. Pochopíte z neho, čo je environmentálny či klimatický žiaľ a spoznáte cesty, ktoré pomáhajú ľuďom sa s ním vyrovnať. Často je tou cestou aktivizmus a to spája aj hrdinky nášho filmu, teda prevažne aktivistky z hnutia Extinction Rebellion.
Filmu sa netreba báť, aj keď prináša také často spoločnosťou neobľúbené veci ako ženy, emócie a do toho ešte aktivizmus a klimatickú krízu. Určite poznáte tie typy filmov, ktoré vás dovedú do hlbokej depresie a tam vás nechajú. O našom filme ľudia naopak hovoria, že im dal naozaj veľkú chuť niečo s problémom robiť, pretože až s akciou prichádza nádej. A keď sú tie akcie, do ktorých sa zapájate farebné, kreatívne, vtipné a plné zdravej drzosti, tak sa vám tá bolesť zo straty ekosystému a blížiaceho sa kolapsu spoločnosti znáša oveľa lepšie.
Teraz sme všetci vydesení z korona krízy, o ktorej vieme, že je len slabučkým odvarom toho, čo nás čaká s postupujúcou klimatickou zmenou. Veľmi by som si priala, aby sme sa nejako z korona výzvy poučili. Uvedomili si, ako veľmi krehký ten náš systém je, ale aj akú veľkú moc ako ľudia máme – v dobrom i v zlom.”
Film Žiaľ žien. Foto - Jeden svet
Myslíte si, že si klimatickým žiaľom ako spoločnosť budeme musieť prejsť všetci?
“Áno. Väčšina z nás už v nejakej fáze žiaľu určite je, ako to ukazuje aj náš film. Klimatická kríza a reakcie na ňu sú v mnohom porovnateľné s traumatickou situáciou, keď ako jedinec niekoho stratíte a musíte si emóciami s tým spojenými prejsť, inak sa nemôžete v živote posunúť ďalej. Prvotnou reakciou je odmietanie a popieranie – to sa predsa nemohlo stať. Potom prichádza fáza hnevu, kedy sa hneváte na svet a na všetko. Potom sa s klimatickou krízou snažíte zmieriť a hovoríte si, že to predsa nemôže byť tak hrozné, že napríklad na viniciach bude sladšie víno a celkovo sa snažíte skutočnosť zľahčiť a nahradiť nejakými drobnými pozitívami, napríklad aj tým, že si poviete, že predsa by už ľudia niečo robili, keby to bolo tak hrozné... Lenže, ak ste vnímaví a viete čítať, jedného dňa zistíte, že to je skutočne problém a upadáte do najbolestnejšej fázy, t.j. do depresie.
Všetky tieto fázy môžete vidieť aj v našom filme a spoznať v nich nejakých svojich blízkych alebo samých seba. Keď vám niekto zomrie, tak čas lieči a rana sa postupne pomaly hojí. Ale keď kolabujú postupne ekosystémy, druhy vymierajú a sami zažívame extrémy počasia a dopady klimatickej krízy každý deň, sa táto trauma stále obnovuje. Tým pádom zostávame uväznení vo fáze frustrácie a hnevu a trvalé zmierenie neprichádza. Ale od bolesti si pomôcť môžeme a práve o tom je náš film.”
Samotný film sa volá Žiaľ žien a celý film sa sústreďuje predovšetkým na ženy a ich prežívanie klimatickej krízy. Prečo?
“Myslím si a rad výskumov potvrdzuje, že ženy vnímajú ohrozenia klimatickými zmenami o niečo naliehavejšie ako muži a preto je film hlavne o nich. Napríklad v hnutí Extinction Rebellion sú ženy úplne zásadné. A málokto vie, že za úspechom a rastom britských Extinction Rebellion stoja práve ženy nad 60 rokov!
Podľa rozsiahleho výskumu vyplýva, že krajiny, kde je výrazné zastúpenie žien v politike, sú naozaj progresívne proklimatické a proekologické. Ten výskum porovnával politiku a zákony vo viac ako 90 krajinách. Nevieme prečo to tak je. Alebo je to naopak? Tam, kde sa rieši klíma automaticky dávajú priestor aj ženám? Nevieme.
Každá doba mala svoje čarodejnice, rebelky, ktoré často bez väčšieho plánovania a vedomia dôsledkov tvrdohlavo stáli proti škodlivému systému. Stredovek ich nazýval čarodejnicami, potom dostali nálepku hysterky a dnes sú to ekoaktivistky. Kto ale naozaj sú tie ženy – často matky, ktoré sa prilepujú k ceste, blokujú dopravu, tancujú v klimatickom flashmob-e? Čo ich prinútilo vystúpiť z domácej či kariérnej sféry a vystaviť sa nie vždy vľúdnym pohľadom spoločnosti? Stretla som sa s radom žien, ktoré pred svojou radikalizáciou prešli alebo stále prechádzali hlbokým klimatickým žiaľom a práve žiaľ bol pre mňa stredobodom skúmanie. Žiaľ ako spúšťač premeny.”
V priebehu celého filmu môžeme sledovať postupné stupňovanie intenzity udalostí, od veľmi nevinného hromadného tanca na začiatku filmu až po blokovanie rušnej cesty, pri ktorom sa jedna z aktivistiek prilepí lepidlom k zemi. Čo si myslíte, že týchto ľudí vedie k stále radikálnejším akciám?
“Keď naplno nahliadnete ako veľmi je ľudstvo ohrozené klimatickou krízou (je stále potrebné pripomínať, že sme to my ľudia, kto ju spôsobil), mám pocit, že žiadna z akcií nie je dostatočne radikálna.”
Film Žiaľ žien. Foto - Jeden svet
Ako na priame nenásilné akcie občianskej neposlušnosti reaguje verejnosť? A ako sa k tomu stavajú politici či političky?
“Politická reprezentácia sa k priamym akciám určite stavia rôzne, podľa toho či chápe alebo nechápe, pred akou veľkou výzvou ako spoločnosť stojíme.
Jedni majú mentálnu kapacitu naozaj domyslieť „docítiť” a rozlíšiť kadiaľ vedie cesta do budúcnosti a kadiaľ cesta do priepasti a druhým je to fuk a budú stále upokojovať seba i svojich voličov tým, že nič sa nedeje, že ten požiar ich domu sa im len zdá a kým ich plamene nepohryznú, je všetko v poriadku.
Po poslednej projekcii filmu v Luxenburgu so mnou diskutoval ich minister pre energetiku Claude Turmes a vyložene zdôraznil, že sa chce zasadiť, aby sa tak dôležitý film dostal to ich miestnych kín. Pretože ukazuje aktívnych ľudí ako ľudí bez tej často dehonestujúcej nálepky „aktivista“. Dodal tiež, že ak chceme v tejto výzve uspieť, bez ľudí, ktorí aktívne tlačia na politikov, nemáme šancu. Toto znie v našom českom kontexte ako sen. Predstavujem si ministra betónu Havlíčka ako žehná nášmu filmu a chce ho do kín a musím sa smiať.
A ešte raz zdôrazním, je potrebná veľká dávka humoru, pocitu spolupatričnosti a kreativity, aby človeka tento boj s „krakenmi“ nezožral a sila mu vydržala a o tom je tiež film.”
Na Slovensku začínajú byť veľmi populárne hnutia, ktoré sa venujú zmene toho, ako a čo nakupujeme. Veľmi veľa ľudí sa začalo zaujímať, ako znížiť svoj odpad, začalo používať prírodnú drogériu, nakupuje veci vyrobené na Slovensku, jazdí hromadnou dopravou či na bicykli... Prečo si myslíte, že táto zmena nestačí?
“Zodpovedné správanie nás ako jednotlivcov je potrebné, ale zásadná je systémová zmena a na tú musíme tlačiť. Vieme, že naozaj veľkú zmenu musíme ako spoločnosť učiniť počas nasledujúcich 10 rokov. Je to krátka doba a každý deň sa počíta. Bez toho, že budeme veľmi výrazne tlačiť na politickú reprezentáciu a strážiť každý jej krok sa tak nestane a my budeme kráčať v ústrety katastrofe. Bohužiaľ, klimatická kríza nie je alarmizmom, toto je fakt.
Väčšina našej spoločnosti zatiaľ sentimentálne sníva nad situáciou s koronaprúserom, ktorý sa dá riešiť lockdownom alebo testovaním a výsledok je vidieť v horizonte týždňov. Ak zničíme ekosystém a planéta sa ohreje, bohužiaľ nám už viac nástrojov na riešenie nezostane. A bohužiaľ, opäť zasiahne najskôr tých najzraniteľnejších, ale uchránený vo výsledku nebude nikto. Ale teraz tie nástroje a riešenia ešte máme a musíme zabrániť najhoršiemu, preto sú tak dôležití tí, ktorí konajú prostredníctvom priamych akcií a konfrontáciou s politikmi.”
Prečítajte si
Aké sú vaše ďalšie plány? Máte už námety na ďalšie dokumenty?
“Film Žiaľ žien je úvodným filmom zo série, ktorú nazývam Love & Rage a v ktorej chcem ďalej sledovať Extinction Rebellion, nielen u nás, ale napr. aj vo Veľkej Británii, kde hnutie vzniklo. Veľmi ma tiež zaujíma nimi presadzovaná myšlienka nových prvkov demokracie ako je tzv. zhromaždenie občanov, ktoré pre otázky klímy podporil aj francúzsky prezident Macron a je veľkou výzvou sa o tom začať baviť aj u nás.”
A ako sú spomínané občianske zhromaždenia organizované?
“Žrebom je vybraných okolo 100 – 150 kandidátov tak, aby bola splnená čo najväčšia rôznosť vekom, pohlavím, vzdelaním, povolaním či spoločenským postavením. Vtipne tomu hovorím tak, aby sa nezabudlo ani na mäsiara od vedľa, ani na kaderníčku, sudkyňu, zametača chodníkov alebo na babičku, ktorá je už 30 rokov na dôchodku a pamätá si ešte okupáciu. Vybraní občania sú potom uvoľnení zo svojich profesií a po dobu svojho výkonu pre štát sú platení z rozpočtu občianskeho zhromaždenia. Väčšina zhromaždení je zriadená za nejakým konkrétnym účelom, aby rozhodlo o niečom, v čom nepanuje v spoločnosti zhoda. Nie sú využívané len kvôli klimatickej zmene. Napr. vďaka nim sa podarilo po mnohých rokoch schváli pre-potratový zákon v katolíckom Írsku, kde sa to nikomu predtým nikdy nepodarilo. Podstatné je, že vylosovaní ľudia majú potom dostatočne dlhú dobu, kedy sa stretávajú s najväčšími odborníkmi na problematiku a vzájomne diskutujú o rôznych riešeniach, ich výhodách a nevýhodách a každý prináša pohľad z tej svojej konkrétnej pozície. Tým, že majú čas porozumieť problému a vidieť plusy a mínusy daných riešení, ich rozhodnutia sú často odvážne. Nie sú totiž zviazaní politikárčením ani zodpovednosťou k nikomu inému než k sebe, budúcnosti a životu svojich detí. Práve tým, že sú naozaj z rôznych sociálnych skupín, práve v rámci ich rozhodovania môže dôjsť k priesečníku a politici sa potom o tieto rozhodnutia môžu oprieť a nehrozí, že sa niektoré skupiny budú cítiť zabudnuté. Na rozdiel od klasického populistického sľubovania nesplniteľného a často zámerného vyostrenia pohľadu na svet, tento demokratický nástroj môže priviesť k jednému stolu ľudí, ktorí by inak len ťažko hľadali zhodu a dokonca z toho môže byť veľmi validný výstup, ako tomu nasvedčujú príklady dobrej praxe.”
Viac informácii o premietaní filmu a sprievodnej diskusii nájdete na www.jedensvet.sk
