|
Pred panelákom, kde som bývala, sa objavil báger. To boli časy socíku, keď nikto nikomu nič veľmi nevysvetľoval. Báger bágroval a my sme si mohli len domýšľať, že hádam budú meniť potrubie. Mňa to aj tak veľmi nezaujímalo, bola som puberťáčka a moje myšlienky sa točili inde.
Nuž ale potom pred našim vchodom sa objavila veľká diera, hlboká možno na dve poschodia. Vnímala som ju, lebo som ju musela obchádzať. Nejaké bezpečnostné opatrenia? Zabudnite! Také boli časy. Obchádzali ju všetci.
Až zrazu istý deň... To boli časy, keď sa ešte deti hrali na dvore sami, bez bejbisiteriek, občas len s dozorom starších súrodencov. Taký bol aj náš prípad. Moja mladšia sestra bola s kamarátkami vonku, ja som na ňu dohliadala, čiže občas som sa pozrela von oknom zo 6. poschodia.
Zrazu, keď som sa pozrela von, zbadala som moju sestru plakať. Sedela na dne v tej veľkej diere. Asi sa pošmykla a zosunula. Utekala som rýchlo po schodoch dolu. Šesť poschodí sa mi zdalo nekonečná vzdialenosť. Keď som vyšla von, moja sestra sa už opäť hrala. Poradila si sama. Až vtedy som začala rozmýšľať, ako by som ju ja dostala z tej diery von? Zháňala by som rebrík? Ale odkiaľ? Hodila lano? Ale aké? Musela by som sa za ňou zosunúť do diery a potom ju nejakým spôsobom tlačiť hore. Ale kto by potom vytiahol mňa? Nuž, také myšlienky mi prebehli hlavou, ale veľmi som to neriešila. Také to boli časy.
Tento rok spolu s našimi susedmi prežívame výzvy, ktoré absolvuje ich dcéra. Už zmaturovala, teraz robí skúšky na vysokú. Vlastne na niekoľko univerzít, lebo si podala prihlášky v niekoľkých mestách. Prežívajú to oni, prežívame to aj my. Také sú časy.
Každý z nás si pri tom zaspomína, aké to bolo za jeho čias, keď maturoval a robil prijímačky. Aká výzva, nervy, zážitky. Časom človek tiež zrejme tamtie udalosti vníma inak a možno sa nám naše skúšky javia ako vyliezanie von z diery. S odstupom času seba vnímame ako horolezcov – hrdinov, ktorí vyliezali z diery hlbokej nie na dve, ale možno aj na päť poschodí! Tak isto asi vnímame výzvu, pred ktorou momentálne stoji naša „malá“ susedka.
A možno aj vy rozmýšľate, ako si poradí váš „bobčo“, ktorého chcete poslať prvýkrát do tábora alebo len do obchodu na druhú stranu ulice? Je dosť možné, že práve rozmýšľate, či deckám hodiť rebrík alebo záchranné lano? Niektorí by možno aj skočili do diery, aby dieťa potlačili hore.
Nebojte sa, vaše deti to zvládnu. Veď ste im dali základnú, a možno aj viac ako základnú výbavu, ako sa šplhať smerom hore. Teraz už je to na nich. Ja viem, dospelé oko vníma veci inak, vie si predstaviť následky šmyku, zosuvu pôdy a podobne. Ale veď aj my sme si kedysi poradili, poradia si aj tí, za ktorých sme zodpovední. Urobia to po svojom, tak ako to vedia. A milí rodičia, je to skúška aj pre vás – ako dôverovať deťom. Diera nie je až taká hlboká, len nám sa to tak možno zdá, keďže sa na ňu dívame z hora.
Časy sa menia, ale ľudská schopnosť bojovať je v nás zakódovaná. Taká úžasná aplikácia, ktorá sa spustí používaním. Bez ohľadu na to, aké boli, či aké sú časy.
Prečítajte si aj Štrbavé šťastie
