"Môžem si prisadnúť?"

Pch, ani nepozdravila. Kto to vôbec je a čo odo mňa chce? 

"Nie, prepáčte, čakám niekoho iného."

Evidentne ju môj názor vôbec nezaujímal. Nenútene si sadla na stoličku oproti, preložila nohu cez nohu a v svetle sviečky zdobiacej slávnostne prestretý stôl som spoznala tvár z televíznej obrazovky. Žiadne vysvetlenie, len sa usmievala.

"Čo odo mňa chcete?" Samozrejme, že som jej vykala, chýr o nej teraz ide po celom svete, ale ona sa správala, ako keby sme sa poznali od detstva. 

"Škoda, že už naň dnes večer nebudeš mať chuť", povedala a odchlipla si z môjho pohára ružového. "Je fakt výborné."

Čo to má znamenať? Ešte sa mi v živote nestalo, že by som nemala chuť na ružové. Ale ani sa mi v živote nestalo, že by som sedela pri jednom stole s takouto celebritou. Otázky mi  zamrzli na perách.

Akoby mi čítala myšlienky: "Navečeriame sa spolu", oznámila.

Áno, ona sa ma nepýtala, ona mi to iba oznámila. S absolútnou istotou, že nebudem klásť žiadny odpor. Čosi sa vo mne búrilo, ničomu som nerozumela. Vôbec som s ňou nechcela večerať, tento príjemný večer som si po konečne dokončenom dlhodobom projekte v práci plánovala užiť, a to úplne inak a v úplne inej spoločnosti. No náhle ma premohla taká únava, že som vôbec nevládala protestovať.

S pobavením ma pozorovala. "Objednala som ti čaj."  

Čo?? Mala to byť slávnostná večera. S dobrým jedlom. Pri sviečkach. Náhle ma rozbolela hlava. Žeby bola tá voňavá sviečka na stole prisilná? Naklonila som sa k nej, že to overím. Divné, nič necítiť. Prisahala by som, že sa ma čašník pri obsluhe pýtal, či mi má zapáliť škoricovú alebo ovocnú. 

Ilustračné foto: pixabay.com

"Prosím, pre Vás jeden šalviový",  čašník predo mňa položil šálku s dymiacim nápojom.

"Je dobrý na podráždené hrdlo," podala mi k nemu med. 

"Nerozumiem. Hrdlo?", chcela som sa opýtať, no zabránil mi v tom záchvat kašľa. Čo sa to so mnou deje? Odpila som si zo šálky. Po chuti šalvie ani stopy, ale tá horúčava v hrdle mi naozaj urobila dobre. Asi to je len chvíľková nevoľnosť. Únava z práce. Alebo si to namýšľam. Ukončím toto divadielko. Nemám na to čas. Mám iný program. Postavila som sa. 

"Kto ste? Čo to na mňa skúšate? Nerozumiem, o čo tu ide, ale nechcem byť toho súčasťou. Odchádzam!"

Vôbec sa ma nesnažila zadržať, iba sa mlčky usmievala. Uf, ako som sa mohla pri tom jednom pohybe a štyroch vetách tak zadýchať? Lapajúc po dychu som stratila rovnováhu a zvalila sa naspäť na stoličku. Hlava ako vo zveráku, zvonenie v ušiach. 

"Nemôžete otvoriť okno? Je tu dusno."

"Nie." A stále sa usmievajúc, podala mi vreckovku. Nechápavo som ju vzala do rúk. Som síce zadychčaná, ale nie spotená. Ako som sa snažila znovu zaujať na stoličke vzpriamenú polohu, sviatočnú blúzku mi ozdobila červená kvapka krvi. Do kelu. Ešte toto mi chýbalo. Utrela som si nos a na podšálke som zbadala bielu pilulku. Striaslo ma od zimy. Asi som predsa len, v túžbe konečne si po dlhom lockdowne poriadne užiť romantickú večeru na terase mojej obľúbenej reštaurácie, podcenila jesenné teploty a prechladla som. Nevadí, zahrejem sa rýchlou chôdzou a doma mám podlahové kúrenie. 

"Neponáhľaj sa. Dnes budeš proste večerať so mnou. Pohodlne sa usaď a oddychuj. Máme čas. More času." 

Prečo mi, dokelu, tyká? Narastala sa vo mne zlosť. Čašník mi priniesol ďalší čaj a teplú deku. Celebrita oproti poďakovala a poprosila účet.  

"S griotkou. Ten máš rada. Musíš veľa piť." 

Neviem, či mi tým chcela prejaviť súcit, ale som si istá, že vedela, že tú chuť ani vôňu griotky teraz nerozoznám. Zrak mi padol na obrazovku zavesenú na protiľahlej stene, kde v hlavných správach práve dávali obrázok usmiatej celebrity a nejaké dosť vysoké číslo zodpovedajúce počtu jej ďalších obetí za včerajší deň. 

No čo už, odpor zrejme v tomto prípade nemá zmysel. S rezignovaným úsmevom som sa zabalila do deky, vyložila si nohy na vedľajšiu stoličku, ospalo vzala do rúk šálku s horúcim čajom a zjedla bielu pilulku. 

Opätovala mi úsmev. "Kamošky?“

Neviem, ako dlho sme tam sedeli, ale pripadalo mi to ako večnosť. More času. Všetko sa spomalilo. Potom v jednom okamihu čašník doniesol účet. Negatívny. Zaplatila kartičkou poistenca. Mojou. Potom mi pomohla do kabátu a držiac za rameno ma pomalým krokom odprevadila domov. Na rýchlu chôdzu som si ešte netrúfla. To má čas.