Keďže sa väčšinou snažím svojim písaním zabávať, k tomuto blogu som sa odhodlávala veľmi dlho. Stále si nie som istá, ako to uchopiť, ale som presvedčená, že je to vec, o ktorej treba rozprávať. Aj keď idem s kožou na trh a nemôžem sa skryť za svoj klasický štít humoru so štipkou cynizmu

V roku 2019 som mala veľmi hektický rok. Mojím jobom sa v určitom momente stalo pripraviť odchod značky z trhu (o tom som vedela), čo som však netušila bolo, že som sa stala tým povestným chudákom medzi dvoma mlynskými kameňmi (majitelia vs. prevádzkovatelia). Tlak zo všetkých strán bol obrovský, sadisticky nakombinovaný s cca 120 pármi vystrašených očí mojich vtedajších zamestnancov…long story short, všetko dopadlo dobre, ALE…v tom strese som zrazu prestala spať. 

Nespavosť alebo rozbehnutá depresia

Nie, že sa jednu-dve noci prevaľujete…ja som jednoducho nevedela spať. Každý deň som sa od únavy ledva dovliekla domov, padla do postele, zaspala…a o 15 minút som bola vyspatá. Stále som bola hrdinka, veď raz to skončí a vyspím sa….well, po pár týždňoch som začala zabúdať a bolo mi jasné, že deravá hlava je luxus, ktorý si v danej situácii nemôžem dovoliť. Našťastie, medzi tými 120 zamestnancami boli aj lekári, čiže som nemusela dlho zháňať kam ísť…zaklopala som na dvere a hovorím: “Natália, potrebujem niečo na spanie." 

Našťastie mala Dr.Natália roky skúseností a už ma za tých pár rokov aj dobre poznala, čiže mi pekne povedala, aby som si sadla a vyklopila všetko okolo mojej “nespavosti”.

Keď som jej povedala celú ságu, vypočula som si po prvýkrát vetu… “Moja zlatá, ty netrpíš nespavosťou, ty máš normálne celkom slušne rozbehnutú depresiu.” 

Rozhodne nemôžem povedať, že by som to brala ako nejaký zásadny ortieľ, skôr som sa začala smiať…ja a depresiu? Každý, kto ma pozná a strávil so mnou aspoň jeden víkend predsa vie, že ja som stelesnením života a dobrej nálady. Ja v podstate na polovičný úväzok ťahám kamošov a známych z depiek. Strašne rada sa nahlas a veľa smejem. Dokážem baviť spoločnosť celé hodiny, keď si k tomu vypijem, som jak rozbehnuté té-žé-vé….a stále sa tak správam, jak ja môžem mať depresiu.

Doktorka sa ma spýtala, kedy som si naposledy oddýchla, keď som taká strašne pozitívna a chcem-nechcem som si musela priznať, že má asi pravdu. Dostala som slabé antidepresíva, ktoré zabrali v priebehu týždňa, bola som to zase ja. Fantastické bolo, že som si aj s tými liekmi mohla z času na čas vypiť (ako spoločenský jedinec musí), žila som si šťastne, hoc s vedomím, že si musím dávať pozor na stres. Párkrat potom sa mi stalo, že som prestala spať, ale vedela som, že keď zvolním tempo, som za pár dní fit.

Dokonca som bola na seba pyšná, jak som ja tú depresiu fantasticky zvládla. Parkrát som aj (už s terajšou Dr.) skúšala tie slabé antidepresíva vysadiť, ale najprv som mala zdravotné problémy, potom prišiel Covid, skrátka, nebola vhodná doba na odhodenie tej barličky.

Depresia nie je depka

A potom prišiel minulý rok. A ja som netušila, že budem mať tú česť pochopiť, čo to depresia naozaj je. Pomaly, plíživo sa mi vkradla do života a ani za boha odísť. Na depresii je najhoršie to, že sa neohlási horúčkou alebo bolesťami. Pomaličky, deň po dni sa vám rozťahuje v živote, a kým si uvedomíte, že máte problém, už ste tak zlomený, že si nedokážete pomôcť. Samu seba som obviňovala, že som jej DOVOLILA zmocniť sa svojho života, že som si nedala pozor a celé dni a hodiny som sa pokúšala nájsť odpoveď na otázku, kde som to posrala? Čo som urobila zle a prečo sa mi to deje…a čo sa mi to vlastne deje?

Môžete si prečítať kopec literatúry, rozhovorov s lekármi a rád, ako sa “depky” zbaviť….nič vás ale nikdy nepripraví na skutočnú depresiu. Myslím, že sme výraz depresia alebo depka prijali za veľmi bežný. Každý z času na čas povieme, že máme depku. A najhoršie je, že potom všetci majú predstavu, ako z toho von. “Preboha, šak to ťa prejde…” “z čoho už ty môžeš mať depresiu?”, “takto depresívny človek nevyzerá”, prípadne “preboha, veď sa pozri, čo všetko si v živote dosiahla a spamätaj sa."

Problém je, že depresia nie je depka. Ja som si vedomá toho, že mám skvelý život, dobrú robotu a zdravé deti….ale toto uvedomenie z depresie nepomôže. 

Trvalo to celé mesiace. Nedokážem presne povedať, čo sa so mnou dialo, viem len, že mi nikdy v živote nebolo horšie. Nespala som, nejedla, neumývala sa, lebo som jednoducho nevládala. Veľakrát som plakala, až revala jak zviera, lebo som vedela, že je to zlé, ale nevládala som nič zmeniť. Moje maximum bolo 3-4 krát do týždňa sa prinútiť, nasadiť masku a ísť do roboty, aby nikto nič nezbadal. Vyhýbala som sa stretnutiam s kamarátmi, vyhovárala sa na únavu, aby som sedela doma na gauči, pozerala do steny a v slzách sa snažila z toho dostať. Niekedy sa mi podarilo sa vyhecovať tak, že som si spísala presný plán na ďalšie ráno, krok po kroku, aby to bolo úplne blbuvzdorné. Zaspávala som s kameňom na hrudi, ale presvedčená, že som to už rozlúskla. Paradoxne ma táto nádej stála najviac síl.

Ráno sa totiž vždy zobudil úplne iný človek. Nič z toho, čo som plánovala sa nekonalo, nevládala som ani otvoriť oči, trvalo mi hodiny, kým som sa presunula zo spálne, len aby som sa zvalila na gauč v obývačke a pozerala do steny….fajčila jednu od druhej, v lepšom prípade išla poobede na dve hodiny do roboty, väčšinou len home office, beznádej, bezmocnosť, slzy…buď som nespala vôbec, alebo som dokázala prespať 20 hodín denne, celé dni som nič nejedla a rozmýšľala, či má význam takto žiť ďalej…..

A teraz otázka za 500 bodov…Prečo vám to všetko vešiam na nos?

Toto všetko som prežívala niekoľko mesiacov, počas ktorých o tom nevedeli ani moji najbližší. Navonok som fungovala a vo vnútri som si prežívala peklo. Dokonca som počas toho obdobia absolvovala niekoľko sedení u psychiatričky, niekoľko dovoleniek pri mori, ktoré mi mali pomocť a nespočetné hodiny debát s pár kamoškami, ktoré nemali pocit, že to preháňam a moc sa sledujem….bohužiaľ, nebolo ich veľa.

Najťažšie je o bolesti rozprávať

Lebo keď bolí duša, málokto vám vie pomocť, hlavne preto, lebo to najťažšie je o tej bolesti rozprávať. Dnes mi je už pár mesiacov fajn, mám nové lieky a diagnózu bipolárnej poruchy. Snažím sa o tom rozprávať, lebo chcem, aby sme odstránili stigmu, ktorou duševné choroby sú. Keď si zlomíte ruku, nikto vám nepovie: “vyspi sa z toho! "To prejde, nezveličuj, veď máš stále kopec iných zdravých končatín a vôbec, máš všetko, tak nerob zagorku."

So zlomenou rukou ideme automaticky k lekárovi, ale za zlomenú dušu sa hanbíme. Poďme sa o to viac zaujímať, poďme sa o tom viac rozprávať, všímajme si, keď sa zrazu niekto nadlho stiahne a podajme mu ruku. Rozprávajme o duševnom zdraví s doležitosťou, ktorá mu prináleží. Keď vytiahneme hlavy z piesku a prestaneme sa tváriť, že sa nás to netýka, budeme prekvapení, koľko ľudí v našom okolí má s depresiou a úzkosťami skúsenosť. Koľkí sa ju snažia zahnať pohárom vína, koľko matiek v noci nespí, lebo majú príšerné predstavy o tom, čo všetko sa môže stať ich deťom alebo blízkym….boľavá duša je totiž oveľa rozšírenejšia ako známe pandémie a stále je to horší biľag ako byť slobodnou matkou v 50-tych rokoch minulého storočia.

Depresia, úzkosť, bipolárna porucha…všetko sú to choroby, ktoré sa dajú liečiť. Nie je to ľahké, chce to veľa sebdisciplíny, ale môžme žiť plnohodnotný život. Bez ustavičného sebaobviňovania, ideálne bez zľahčovania alebo odsudzovania okolím. Je to obyčajná chemická nerovnováha v mozgu, ktorú vám pri troche šťastia vyladí lekár po pár pokusoch správnymi liekmi…verte mi, je to rozdiel, v aký by ste už ani nedúfali.

Krásne mi to popísala moja kamarátka Katka. “Depresia je presne to isté, ako keď daš žabu do hrnca so studenou vodou a položíš ju na zapálený šporák. Voda sa pomaly ohrieva, ale žaba to nevie….neutečie, len sa naraz uvarí.”

Rozprávajte sa o boľavej duši, vyhľadajte pomoc, ak potrebujete, alebo iba pochybujete, či náhodou….nie je hanba mať sa rád a ísť príkladom aj svojim blízkym a známym, ktorí možno ešte váhajú…sme tu všetci len veľmi krátky čas, nerobme si to ťažšie ako musíme.