|
Predpokladám, že každý zažíva momenty márnosti, pocit, že snaha nie je korunovaná úspechom, a že zmena nie je možná. Ja ich zažívam často. Vždy, keď mi napíše cez sociálnu sieť ďalší mladý schopný človek, ktorý si balí kufre a uteká za hranice pred všetkým, čo som ja chcela, ale nedokázala zmeniť. Pocit márnosti mám vždy, keď mi napíše jeden z našich „utečencov“, ktorý je homesick a chce sa vrátiť a odo mňa chce počuť dôvod na návrat. Stačí mu jeden. A ja ho predsa občas neviem nájsť.
Moment márnosti je prítomný vždy vtedy, keď píšem blog o niektorom z našich skrivodlivo nastavených systémoch, v ktorom je ústredným nepriateľom ten slabý v núdzi. Napríklad, keď úradník nepriklepne príspevok na motorové vozidlo, ani tú smiešnu almužnu na benzín matke s ťažko onkologicko chorým dieťaťom a do odôvodnenia drzo napíše, že napriek diagnóze prišlo dieťa na úrad po svojich, a z toho úradník usúdil, že auto jednoducho nepotrebuje.
Pocit márnosti som cítila aj vtedy, keď som prišla na prípad bezdomovcov s dvoma deťmi v hmotnej núdzi, ktorých nechali úradníci z BA-Staré Mesto vypĺňať dvakrát za rok žiadosť o poskytnutie sociálneho bytu. Nechali ich to robiť celých 11 rokov a nikto z toho úradu nebol schopný im povedať, že žiaden sociálny byt Staré Mesto nemá a aj keby malo, nemajú naň nárok. A nikto z tých úradníkov nebol schopný povedať tej úbohej rodine, že ako ŤZP majú nárok na celú plejádu sociálnych dávok, ktoré im štát v zákonoch garantuje, a na ktoré si celé roky nenárokovali, lebo o nich netušili. Namiesto toho nastúpila sociálka a dve deti, o ktoré sa v rámci možnosti príkladne starali, im zobrali do detského domova. A ja o tom napíšem, a aj im pomôžem získať, čo im patrí a aj bojujeme za to, aby sa k nim deti vrátili, ale systém zostáva a ja viem, že tam vonku sú stovky ďalších takýchto prípadov.
Aj keď píšem o skorumpovaných politikoch a úradníkoch, mám pocit márnosti. Keď napíšem o podozrivých tendroch v projektoch na zberné dvory, ktoré zázračne vyhráva jedna a tá istá firma s 0 zamestnancami a jej konateľom je človek, ktorý si objednal nájomnú vraždu a štát obral o 200 miliónov /korún/ na vratkách a krátení dane. A minister životného prostredia /a súčasný minister hospodárstva/ sa tvári, že je všetko v poriadku a namiesto toho, aby celú spornú výzvu stopol a vec odovzdal orgánom činným v trestnom konaní, pokojne podpisuje zmluvy a prepláca miliónové faktúry. A ja pôjdem a podám trestné oznámenie, aj keď už teraz sa pripravujem na to, že to, čo tým privodím, nebude pocit spravodlivosti a zadosťučinenia, ale to, že sa s tým rastúcim tehotenským bruchom budem vláčiť po výsluchoch na policajných staniciach.
A viete, kedy mám ešte pocit márnosti? Keď sedím na mimoriadnej parlamentnej schôdzi a na základe dôkazov sa snažíme odvolať gaunera, ktorý nebol sám schopný odstúpiť z funkcie za všetky tie podvody a nepriznané dary /úplatky/ a kamarádšafty s daňovým podvodníkom v ich podivnej firme. Lenže parlamentné počty nepustia a ja darmo mačkám hlasovacie zariadenie. Ten dlhovlasý fešák zostane vo funkcii, premiér a všetci komplici toho tmavého gaunera z nás aj z občanov urobia v priamom prenose užitočných idiotov. Jediné, na čo sa ešte v návale zlosti zmôžem je, že gaunerovi vo faktickej poznámke vykričím, čo si pozostatky slušných ľudí v tejto krajine myslia o politikoch ako je on. A kým prídem z parlamentu domov, z faktickej je síce hit internetu, ale ja viem, že tým systém nezmením a on bude kradnúť ďalej a vyháňať slušné deti zo slušných rodín za hranice tejto kedysi slušnej krajiny.
A keď vidím pochod extrémistov s vyholenými hlavami takými plnými nenávisti, že im preteká faldami na ich skrátených krkoch, vtedy prežívam extra momenty márnosti. Keď hajlujú a pália vlajky EÚ a tie ich očká nápadne pri sebe sa pri tom zapaľujú vášňou, a keď im tlieskajú všetci tí bezmenní občania so striebornými vlasmi nenápadne rozptýlení v dave a velebiaci fašizmus, slovenský štát aj komunizmus, vtedy ma oblieva pocit márnosti. Za koho tu vlastne bojujú všetci tí, ktorí chcú zmenu? Ktorí chcú prinavrátiť krajine jej niekdajší cveng? Jej slušnosť? Jej móresy? Ako a s kým kynožiť tú pliagu korupcie, klamstva, hrubej sily, hrubých krkov a nenávistných očiek? A pre koho?
A odrazu stojíte na námestí SNP, na občianskom proteste a mávate červenou kartou a zrazu k vám prídu všetky tie odpovede naraz. Celkom samé si vás nájdu. Stoja tam, vo svojich krehkých 18-tich rokoch mladí a krásni a odhodlaní bojovať proti zlu, ktoré im kradne ich krajinu. Lebo to nie oni sú tí, ktorí majú odchádzať. Chlapec a dievča, najlepší priatelia z Trenčína. A dievča mi hovorí, že číta moje blogy a sú jej vzorom a počúva, čo hovorím a čo kričím a chce sa jej kričať to isté a ide študovať žurnalistiku do Brna, lebo chce tiež písať, aby si iní prečítali. A zrazu mi to všetko dáva zmysel a momenty márnosti a pocity, že snaha nie je korunovaná úspechom, sú preč. Lebo aj takto môže vyzerať úspech, aj takto môže vyzerať nádej. Ako dvaja mladí Trenčania, ktorí čítajú, majú otvorené mysle a sú schopní pobiť sa za lepší svet spolu s vami.
Milí moji, prišli ste sa poďakovať mne a to ja sa musím poďakovať vám. Do skorého videnia.
Prečítajte si aj Výsmech do tváre
