|
Nedávno, po jednej z besied o mojej ostatnej knihe Zlodejky, som, túlajúc sa sama mestom, zažila celkom mimoriadnu situáciu. V centre otvorili novú cukráreň, zašla som teda práve do nej. Mám rada regionálne recepty zákuskov.
Hneď pri vedľajšom stolíku sedela naozaj krásna mladá slečna s mladým mužom. Možno o pár rôčkov starším, avšak... mladým.
Najskôr som si dvojicu nevšímala. Keď však dievča začalo vravieť o nejakom treťom človeku ako o absolútnom magorovi a že jej zakázal toto a hento a nemôže napríklad chodievať do klubu tancovať salsu, lebo on salsu nemusí a teda frajerke z toho plynie zákaz, nedalo mi nesledovať. Chlapík na vedľajšej stoličke sústredene počúval, pozeral do mladej tváre... A čo vy na to vravíte pán profesor, vraví odrazu ona a mne takmer vypadla z ruky šálka s kávou.
Nuž, vraví pán profesor, možno žiarli, možno len nechce, aby si bola inde ako on, nevidím to však nijako beznádejne!
No dobre, ale minule som zase chcela ísť do kina s kamoškou a on, že to teda nie, s kamoškou do kina nepôjdeš. A čo teda s tebou? vravím. A on, že jeho také blbé filmy nezaujímajú, a tak sa nijaké kino nekoná.
Jedno kino, Danka, ešte nie je nijaká tragédia! prekvapivo vraví mladý pán profesor a mala som čo robiť, aby ma dvojica nevtiahla do debaty.
Dopili kávu, dojedli zákusok a pán profesor pozrel na hodiny: Koniec voľnej hodiny, musíme ísť. Mám s vami slovenčinu. Obaja vyskočili z nepohodlných, drevených stoličiek, pán profesor nechal na stolíku peniaza za útratu a zrejme futašili do školy.
Nuž, takto Danka. Ja síce nie som mladý, sexi a žoviálny profesor slovenčiny na gymnáziu, radou, názorom však poslúžiť môžem.
Na chvíľu, ktorú sme dýchali rovnaký vzduch v cukrárni, som si vypočula až priveľa. Celkom slušne by som vykreslila pána frajera a veruže... vidieť ho ani nepotrebujem. Pre mňa jeden neprijateľný despota. Obmedzuje osobné slobody dievčaťa, ktoré má rád akútne, ako mávame radi či milujeme vo fáze chodenia, randenia, teda vo fáze, keď sme do nej, keď sme do neho. Neviem si predstaviť, ako by sa takýto človek správal v manželstve, vo zväzku, ktorý je pre neho zárukou vlastníctva partnerky. Nuž... áno! Takýto a podobní muži sa nazdávajú, že partnerka, manželka je ich vlastníctvom, a tak s ňou aj jednajú.
Nesmieš, máš zakázané, nedovolím...
Terminológia, devastujúca sebavedomie toho druhého, terminológia, deklarujúca stav nadradenosti, panovania.
No dobre, aj napriek všetkým možným mojim výhradám viem pochopiť ženu, ak si takéto niečo nechá od muža, s ktorým žije roky a má s ním dve, tri, štyri deti. Nesúhlasím, avšak chápem. Bojí sa násilia, majú rokmi nadobudnutý majetok, pri jej odchode zo spoločnej domácnosti by vznikli problémy, poťahovačky a okrem toho, ide aj o peniaze.
Ale aby mladé, krásne, moderné dievča s nejakými predstavami o vlastnom živote tolerovalo nesmieš, máš zakázané, nedovolím... ó, môj bože!
Niektoré dievčatá veria, že partnera zmenia, že sa postupne stane príjemným, tolerantným. Sú ale na veľkom omyle. Nestane sa tolerantným, nezmenia ho a bolo by fajn, keby sa spýtali niektorých vydatých žien, ako sa netolerantný partner manželstvom zmenil. Nijako. Ba práve naopak. Čim je vzťah dlhší, tým si panovačný muž k žene dovoľuje viac.
Takže... Danky, Evičky, Janky... Možno v živote potrebujete dirigentov, možno máte pocit, že ho samy neuhráte a musí vám každý jeden deň direktívne riadiť nejaký pán milý. Potom v ponižujúcom vzťahu pokojne zotrvajte. Ak však máte vlastné predstavy, hrdosť a vážite si seba, preč od neho. A preč aj od poradcov, hoc aj s titulom pán profesor.
