|
„Ty si fajčila?“ pýtam sa pubertálnej dcéry, sotva vkročí do dverí.
„Ja? Čo si...?“ vyvalí na mňa oči a začne sa nerušene vyzliekať z bundy. Cigaretový puch sa ďalej šíri okolo nej.
„Bola si v krčme?“ pokračujem s materinským výsluchom, na ktorý mám plné právo, keďže dieťa má ešte do osemnástky ďaleko.
„Čoby! Veď v divadle!“ pozrie na mňa s počudovaním, že si nepamätám, kam som ju pred necelými dvoma hodinami odprevadila...
Vyšetrovanie sa skončilo. Viem, že hovorí pravdu. V poslednom čase som bola na troch divadelných predstaveniach, v troch rôznych bratislavských divadlách. Každá z hier bola absolútne iná, hrali v nich najväčšie herecké hviezdy aj začínajúci herci. No všetky mali spoločné jedno – na javisku sa fajčilo.
V komornom hľadisku je dym vždy cítiť aj vidieť. Vyvetrať sa nedá. Možno som naňho precitlivená, veď preč sú už časy, keď som vydržala hodiny sedieť v krčme a nevadilo mi, že priatelia okolo mňa „ťahali“ jednu od druhej. Všetci sme na to boli zvyknutí.
Fajčilo sa v bytoch (kdeže na balkóne!), fajčilo sa v práci, fajčilo sa v kaviarňach aj reštauráciách, fajčilo sa v autách, fajčilo sa na zastávkach autobusu. Skrátka, všade. Dnes zákon vytláča fajčiarov a najmä cigaretový dym takmer odvšadiaľ, len v divadle neraz hrá jednu z hlavných postáv.
Zažila som, ako z jedného predstavenia krátko po jeho začiatku diváčka odišla. Najskôr sa snažila kašeľ potláčať, no potom to už nevydržala a rozkašľala sa z plných pľúc. Nakoniec sa zdvihla zo sedadla v prvom rade (mimochodom, lístok stál 12 eur) a odišla. Dodnes premýšľam, či to bol astmatický záchvat alebo protest.
Keď sa v divadle len akože milujú, len akože sa fackajú, len akože zomierajú, nemôžu len akože fajčiť?
(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)
Prečítajte si aj Neviem, či som za alebo proti
