Uznávam, že toto môže byť pre niekoho väčší problém ako pre iných. Podľa mňa však platí aj tu staré známe, že ako si kto ustelie, tak bude spať.

Vysvetlím. Človek je také sociálne zvieratko. Ale zvieratko. Keď si splašíte strážneho psa, strážnym sa stane, predpokladám, po výcviku. Jasné, že niektoré sú pôvodom napríklad skôr lovecké, ale podľa mňa sa nedá len tak kúpiť pes, šupnúť ho za bránu a očakávať, že si s problémom poradí príroda sama a pes začne strážiť. On asi strážiť teda bude, ale po svojom. Pokiaľ nejde o to, aby roztrhal zakaždým jednu poštárku, tak je všetko ok. Ale aby som sa vrátila z tohto myšlienkového výletu. A poukázala na paralelu.

Deti sa narodia, ako už bolo spomínané, bez návodu, a je na rodičovi, aby tomu celému dal nejaký charakter a ráz. Keď rodič niečo od dieťaťa požaduje a nikdy mu nepoďakuje, ťažko čakať, že to dieťa bude robiť len tak z ľuftu samé od seba. Vzory a návyky sú grunt. Lenže tam je pes zakopaný. Tento pes je iný pes. Ako si má rodič vybrať tú najlepšiu schému pre svoje dieťa? Každý rodič v šoku z malého decka tápe v hmle. Či ho dobre drží, kojí, prebaľuje, či dať cumeľ, či spať spolu. Deň je plný nekonečných dilem. V ideálnom prípade všetko dopadne dobre a dieťa sa vyvinie v zdravého jedinca.

Pubertu vnímam ako takú odbočku na ceste medzi detstvom a dospelosťou. V tej vedľajšej ulici sa robia fasa veci, rodičia nič nevidia, môže sa tam rebelovať, skúsiť šluknúť prvú cigu, dať vlasy na modro, pokúsiť sa vravieť pred kamošmi kúlovo a sprosto a do nekonečna skúšať, koľko toho priame okolie znesie. Rôzne veci sa tam dejú. Ich intenzita je daná jednak hormonálnym výbuchom u kandidáta na dospelého a tiež tým, ako si rodičia mákli predtým. Tí, čo decká neodkladali, neklovali furt do kompov, nesedeli v knajpách, ale občas rachli pexeso, čítali knižky a chodili na výlety, tí to môžu mať o poznanie lepšie. Tmavá ulička je o to kratšia, semo tamo svieti nejaká lampa a neozývajú sa z nej pazvuky.

Akokoľvek to v útlom detstve bolo, teraz je to už jedno. Zbytočne to analyzovať. Treba zaujať postoj. Vymyslieť stratégiu. Ako prežiť. Môj muž kukal Beara Gryllsa. Jeho záložný plán bol odísť do lesa. S kresadlom. Nemusí. Naše výplody genetiky sú strašne fajn. Veľa som im čítala a kreslila im žaby. A kačky. Kto žaby a kačky nekreslil, bude musieť načrieť do iného súdka fantázie. Najprv treba zanalyzovať dĺžku tmavej uličky, úroveň tmy a zrátať lampy. Následne má rodič niekoľko možností:

  • Odíde z domu so spomínaným kresadlom, a ak je ulička fest dlhá a tmavá, príde tak o tri roky.
  • Alebo už nepríde, lebo ho zabásnu, že sa nestaral  o nedospelého jedinca. Aj keď ten chce len pokoj a jesť.
  • Kúpi si v hobby shope také tie tlmiče na uši, dá konské klapky na oči a takto sa vyfintí každý deň po príchode domov.
  • Môže skúsiť niečo ako bičovanie, ale jednak to medzinárodné inštitúcie nepovoľujú a jednak reálne hrozí, že vám to decko po 70tke zráta.
  • Dá sa strčiť babke.
  • Prídete o babku.
  • Potom aj o druhú.
  • Rodič sa môže vyziapať a vyzúriť z podoby. Ale straty zaznamená zasa len on.
  • Podplatiť. To môže zafungovať na jednotlivých projektoch, ale zaváňa to tým, že neskôr ten hajzlík nespraví dobrovoľne nič, za čo by nekešoval.
  • Vyhrážať sa. Akože môôôôžte. Len to treba potom ustáť. Poznám rodičov, čo zakázali svojej dcére telefón na rok. Rok!!! To v živote nebudú schopní dodržať. Vyhrážka musí byť sofistikovaná, presne mierená a v rozsahu, v akom sme schopní ju zrealizovať.

Každopádne, je jasné, že tu musí prejaviť silu hlavne rodič. Ani nie tak fyzickú, ako cez hlavu. Predýchavať, naučiť sa nekomentovať, nenechať sa vyprovokovať a vyviesť z rovnováhy. Zostať pevný vo svojich normách morálky a správania, neoblomne do nich pubertiakov zavracať ako zblúdené ovečky. Lebo oni tak trochu zablúdení sú. Telo im vraví jedno, hormóny druhé, rodič tretie. Aj chcú byť doma, aj to tam nenávidia. Vidia výhody dospeláctva, ale tiež majú občas chuť ostať radšej deťmi. Hlavne, keď treba niečo robiť. Napríklad povysávať auto. Alebo poumývať riad. Už im prestávajú dávať čokolády, ale ešte nemôžu šoférovať auto.

Je to labyrint. Emočno-výchovno-existenčno-hodnotový. Cieľom je, aby z neho vyliezol životaschopný jedinec. A čo viac, s vlastným názorom, nie tým naším. To je možno to najťažšie. Nechať ho napokon ísť. Slobodne. S dôverou. A s vierou, že v džugli života uspeje.