|
O siedmej ráno uprostred týždňa postávali na zastávke autobusu. Mama a jej syn. On mal na pleciach školskú tašku a na hlave čiapku vrazenú do čela.
„No tak poď, zopakujeme si to,“ pobáda mama svojho syna.
„Dobre, ale nemôžeš mi radiť. Lebo keď radíš, dostaneš päťku,“ povie syn a k svojim slovám pridá gesto zdvihnutého ukazováka, aby mame bolo jasné, že s týmto školským pravidlom nie sú žiadne žarty.
Mama len prevráti oči, skontroluje, či v diaľke neuvidí autobus a povie: „Tak začni.“
Chalanisko ešte dvakrát vyskočí na obrubník, potom mama začne hlásiť čísla od jedna do päť a on odriekava prosby k Bohu. Za každým číslom sa skrýva iná prosba. Možno trénuje na svätú omšu, možno len na hodinu náboženstva, neviem. Fakt však je, že pri čísle štyri sa stále mýli.
„Prosíme ťa, Bože,...“ začne a zmĺkne. Oči obráti k nebu, akoby čakal pošepkanie odtiaľ.
„...za mier...“ našepká mu (celkom nečakane zdola) mama.
„Mamííííí, čo som ti povedal! Neprihlásila si sa a radíš! Päťka!“ hnevá sa a zlostne kope do kamienkov okolo. Aj si poskočí.
Mama má nekonečnú trpezlivosť. „No dobre, už som ticho. Tak poď tú štvorku ešte raz,“ hovorí.
„Prosíme ťa, Bože, za mier a pokoj vo svete...“ tancuje chlapča okolo zastávky, chytá si rukami hlavu, ťuká si na čelo, no ďalšie slová neprichádzajú.
„...aby národy...“ opäť mu našepká mama.
„Jasné, už to mám!“ vykríkne víťazoslávne. A na celú zastávku zvolá: „Prosíme ťa, Bože, za mier a pokoj vo svete, aby národy medzi sebou prestali bojovať!“
Zopakuje to ešte trikrát a potom povie: „Uf, mami, toto sa asi nikdy nenaučím. Tá štvorka je najťažšia vec na svete!“
To teda je...
(Autorka je redaktorka mesačníku Dieťa)
Prečítajte si aj Upratovanie môže zabíjať
