Už týždne som nevidela rodinu. Izolujem sa, lebo snáď každý, s kým som posledné týždne nahrávala rozhovory, má covid. Je toho okolo mňa toľko, že si jednoducho netrúfnem ísť domov k rodičom. Bojím sa o rodinu, bojím sa o Slovensko. Popri mne si skupiny ľudí žijú paralelný vesmír – stále niektorých stretnem bez rúška alebo so štítmi v obchodných centrách. Stále vidím na instagrame ľudí žúrovať. Bublina-nebublina.

Odborníci, čo vážia slová

U mňa to osobne vyvrcholilo tým, keď v airbnb byte na prízemí nášho domu mala mládež covid párty v čase, keď mi pípali na mobile rekordné počty mŕtvych. Vyhukovali na balkónoch, v byte ich bolo tak do 20, rozobraní na súčiastky, možno aj sfetovaní. Išla som venčiť psa, prišla do mňa taká zlosť, že som rovno zavolala políciu. Hliadka prišla hneď. Traja slušní policajti. Po ceste výťahom späť do bytu som premýšľala, aké to musí byť pre nich – v rámci práce vchádzať na covid žúry a rozháňať ich, riskovať vlastné zdravie.

Chcete si pravidelne prečítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

Tento rok som mala v štúdiu oveľa viac odborníkov ako politikov. Vedcov, lekárov, sestry, riaditeľov a riaditeľky domovov seniorov, matematikov, fyzikov, virológov, epidemiologičky, učiteľky. Všetci mali jedno spoločné – vážili slová. Nepreháňali. Nevyplakávali. Pragmaticky a pokojne hovorili podstatné, niekedy strašidelné veci. Nikdy nenaskočili na lacnú vlnu, aby vykrikovali o apokalypse, mŕtvych, aby hystericky vykrikovali, že kto bude mať na svedomí stovky mŕtvych. To bolo tento rok výhradne doménou politikov.

Politici, pre ktorých slová nemajú váhu

Nie často komentujem politiku. Vlastne takmer vôbec. Ale ak by som mala rok 2020 charakterizovať politicky, povedala by som, že pre väčšinu politikov momentálne slová nič neznamenajú. Hovoria hocičo, hocikedy a hocijak – naprieč politickým spektrom. Slová pre nich nemajú váhu, rozprávajú, rozprávajú a hoci ľudia žijú bez politiky a často hovoria, že sa ich politika netýka, nervozita, polarizácia a hnev stúpa. Slová totiž váhu majú. A na ľudí pôsobia. Tento rok je toho naozaj absolútnym dôkazom.

Tento čas odhaľuje charaktery – zlé, ale aj tie dobré. Známa vyzbierala len od kamarátov na facebooku pre pani s troma autistickými deťmi a minimálnym príjmom tisíce eur. Stretávam desiatky ľudí, ktorí v teréne pracujú s ľuďmi bez domova, seniormi, vylúčenými komunitami. Vidím často len také obyčajné radosti, ako niekto pustí babku v rade do pokladne v Bille, zdvihne smeti na ulici. Stovky učiteľov, ktorí vymýšľajú spestrenie online vyučovania, aj keď by nemuseli. Sestry, lekári, ktorí idú na pokraj vlastných síl – fyzických aj psychických.

Smotánka pre hrdinov a hrdinky

Vojaci, policajti, predavačky a predavači v potravinách. Tak nejako mám pocit, že si všetci vážime namiesto tých boháčov v smotánke viac ľudí, ktorí sú pre našu spoločnosť podstatnejší a zabezpečujú jej chrbticu a základný chod. Tak som minule rozmýšľala, že by sme si tú smotánku mohli vlastne otočiť – namiesto Kočnerov v nej vysielať radšej príbehy skutočných hrdinov a hrdiniek. Netancovali by odzemky ani kalinku, nemali by strakaté nevkusné saká, ani silikóny. Mali by plášte a montérky, vesty a svetre.

Bol to ťažký rok. Pre všetkých. Rok 2021 ale môže byť rovnako frustrujúci – niektorí sa nechcú dať očkovať, vírus zmutoval a postupne budeme zbierať a rátať škody, ktoré sme ešte tento rok nestihli porátať. Cez Vianoce si opäť viac uvedomíme, že ľudská blízkosť je viac ako facebook. Že sadnúť si za stôl je viac ako predražený darček pod stromček. Že nám vlastne na konci dňa chýbajú úplne obyčajné veci, aj ak máme materiálne prebytok. Chýba nám dotyk, pohladenie, objatie. Chýbajú nám babky, dedkovia, rodičia, kamoši. Nechýbajú nám lajky, tie sa dajú naháňať aj v karanténe. Chýba nám ľudské teplo. A to žiadny algoritmus nenahradí.