|
Kde sú tie časy, keď boli rodiny ako v šlabikári. Mama, tato, deti a každému bolo jasné, kto má čo za úlohu. Schémy už neplatia a v ostatných rokoch ešte viac ako predtým. Priznám sa, že u mňa sa to prejavuje vyhýbaním sa ľahkej spoločenskej konverzácii.
Pred pár rokmi sa totiž na mňa na detskom ihrisku oboril šesťdesiatnik, keď som asi dvojročnému chlapcovi, ktorého som mylne identifikovala ako jeho vnúča povedala, aby išiel za dedkom, že ho hľadá. Hneď si vyprosil, že on je otec a že nech jeho syna nepletiem. Prisahám, ani mi nenapadlo, že by mohol byť otcom chlapčaťa, čo ledva prepletalo nohami.
Takto poučená som sa snažila odhodiť predsudky o veku a celá nadšená som o pár mesiacov neskôr zachovalej dáme, ktorej som tipovala 40 plus, nadšene blahoželala ku krásnemu bábätku. “Si sa zbláznila?,” vysmiala sa mi do tváre. Bola to vnučka, jej dcéra porodila krátko po maturite a ona sa rozhodla, že nechá prácu a zastúpi dcéru na materskej, aby mohla študovať.
Jasné, že som ešte narazila na rodiny s dvomi mamami, otcami a celá v rozpakoch som musela vysvetľovať mojej dcére, čo myslí mama jedného jej spolužiaka, ktorá napísala pre deti knihu o tom, ako sa rozhodla pre spermie od darcu, čo za “materiál” to potrebuje mama, aby mala bábätko. Tiež to otriaslo mojimi predsudkami o tom, kedy by sa malo deťom vysvetľovať ako prichádzajú na svet a kde je hranica súkromia.
To všetko kombinované s politickou korektnosťou, ktorá sa nám chtiac-nechtiac dostáva pod kožu, nám trochu komplikuje konverzáciu s neznámymi. Bojíme sa, či sa niekoho nedotkneme, či vidíme veci správne a že v rámci svojej predstavy o rodine k nim pripojíme niekoho, kto k nim vlastne nepatrí.
Veru, svet nie je taký ako v šlabikári, ktorý sa už tiež našťastie mení a naše deti dostávajú od malička inú perspektívu, vidia alternatívy a kombinácie, o ktorých sme my pred viac ako 30 rokmi ani netušili.
Prečítajte si aj Priatelia, na ktorých sa spoliehate
