Som veľmi rada, že sa schvaľovanie tzv. interrupčného zákona v parlamente odložilo na október. Teším sa, že zo sprísňovania interrupcií v parlamente sa stal koaličný spor, ktorý sa bude riešiť na koaličnej rade. Dúfam, že v priebehu mesiaca prídu ešte ďalšie pozmeňováky, ktoré budú chcieť interrupčný zákon „vylepšiť.“ A že sa interrupcie budú minimálne ďalší mesiac riešiť. Aj keď sa hovorí, že sú teraz aj dôležitejšie témy. 

Lebo, keď si to tak vezmeme, konečne sme si my - ženy, teda minimálne tá naša časť, ktorú nosíme v lone, zaslúžili nevídanú pozornosť. Naše práva sa dostali do „prime timu“,  teda tie reprodukčné. Priala by som si, aby sa všetky naše ženské, rozumej ľudské práva, tešili rovnakému záujmu, a to všetkých.  Medzi priateľkami začíname opatrne veriť, že debata o interrupciách otvorí celospoločenskú debatu o našich právach celkovo. Som za.

Je to o rešpekte

Mrzí ma, že v celej tejto debate o interrupciách som postrehla veľmi málo rešpektu. Že sa diskusia o tom, čo je naším ženským najväčším darom, o našej plodnosti, dostala do roviny 48 vs. 96 dní, medikamentózny vs. chirurgický potrat, saskárska levica vs. tá pani vo veku. Chápem, sú to konkrétne paragrafy návrhu zákona. V konečnom dôsledku sa debata musí zjednodušiť na „za“ alebo „proti“, prípadne ešte „nevyjadrím sa“. No medzitým by sme o našej výsade, ale aj obrovskej zodpovednosti darovať život, mali hovoriť s úctou. A rešpektovať možnosť voľby, ktorá nikdy nie je ľahká. Pretože tým preukazujeme rešpekt nielen voči ženám, ale aj mužom, deťom, životu, vesmíru a tak vôbec. A je jedno, či sme za alebo proti interrupciám.

Môj osobný príbeh

Hlboko si vážim každý život, aj život nenarodeného dieťaťa. Sama som matkou 2 detí, ktoré som dlho nebolo mať. Nakoniec sa narodili po umelom oplodnení a dnes už majú 11 a 14 rokov. Dlho som riešila „kultúrno-etickú“ otázku, či je správne, aby moje deti vznikli v Petriho miske zásahom (evidentne šikovnej) pani v bielom plášti, ktorá na seba tak trochu prebrala úlohu „vyššej moci“, Boha, ak chcete.  

Hnevala som sa, že niektoré ženy môžu deti mať (no rozhodnú sa ich vzdať) a ja (obeť), ich tak veľmi chcem a nejde to. „Čo mi tým chce vesmír povedať?“ „Má to tak byť, mám sa vôbec stať matkou?“ Inak povedané, dilemu či podstúpiť umelé oplodnenie som riešila skoro 2 roky, vyskúšala som predtým všetky možné alternatívne metódy a celkovo môžem povedať, že to nebolo ľahké. A to som rozhodovala o živote. Čo sa asi musí diať v srdci a hlave ženy, ktorá zvažuje interrupciu?  

Rozhodovať o živote

Mať deti bolo najlepšie rozhodnutie môjho života. Nikdy som o nich neuvažovala, že sú nejaké iné, lebo sú zo skúmavky. O umelom oplodnení otvorene hovorím, aj keď si všímam, že táto téma je stále tabu, akoby sme sa mali za našu neplodnosť hanbiť. Aj keď štúdie hovoria, že najmenej 30 % prípadov infertility je spôsobených mužským faktorom a v ďalších 20% ide o poruchu plodnosti oboch partnerov súčasne,  v centre asistovanej reprodukcie je vedená ako pacientka vždy žena. Takže sa tu priznáva, že dieťa je primárne ženina zodpovednosť, alebo aspoň záležitosť. Na našu plodnosť by sme mali byť hrdé.

Tu vzniká viacero zaujímavých otázok. Po odobratí pani doktorka oplodnila všetkých 9 mojich vajíčok „in vitro“, z ktorých potom vybrala 2 najkrajšie (od oka, ako mi povedala), aby ich do mňa pán doktor následne vložil. Narodil sa mi z nich jeden syn. Takže, kde sa to rozhodlo, niekde „hore?“ Život vznikol v skúmavke, alebo vložením do mojej maternice, alebo narodením? Vzniklo 9 životov, 2 životy, alebo jeden? Kto vie na to odpovedať? A kto o nich rozhodoval? A ešte druhá vec, čo som si zapamätala. Pri žiadosti o umelé oplodnenie som musela v dotazníku uviesť, či som niekedy predtým bola na interrupcii. Ak áno, nemala by som na preplatenie umelého oplodnenia zo zdravotných dôvodov (mojich či partnerových) nárok. Neviem, či to tak ešte platí, ale zapamätala som si to. 

Môj osobný príbeh č. 2

Môj mladší syn sa narodil o 7 týždňov predčasne. Keď mal asi 3 týždne, dostal vírusový zápal pľúc. Ležala som s ním v nemocnici a v zúfalstve pozerala na to malé telíčko, ktoré ešte malo rásť vo mne a teraz bojovalo o život. A tiež na monitor, či mu náhle nepoklesnú životné funkcie. Bohužiaľ, poklesli úplne, na mojich rukách. Našťastie sa ho lekárom podarilo resuscitovať a zachrániť. Videla som odchádzať život z tela môjho dieťaťa a nič hroznejšie sa matke nemôže stať. Verte mi, že si odvtedy ešte viac vážim každý, aj ten nenarodený život. Viem, že je veľmi krehký. 

Kto, čo a koho ochraňuje? 

Oba politické tábory hovoria, že navrhované úpravy smerujú k ochrane života, čo je určite pravdivé. No niekedy mám pocit, že nás chcú ochrániť aj pred nami samotnými, akoby sme sa nevedeli ochrániť a rozhodnúť samé. Ale my už sme, ctiac-nechtiac,  majsterky v ochrane. Ochraňujeme sa pred nechceným tehotenstvom, čo sa berie viac menej za „našu záležitosť“, do ktorej sa mužom zvyčajne veľmi nechce. Ochraňujeme naše nenarodené aj narodené deti, čo sa berie za našu materskú povinnosť. A pokiaľ pritom nevznikne fakt nejaký vážny prúser, štát sa do nášho materstva až tak veľmi nestará. Museli sme sa naučiť ochraňovať samé seba pred nerovným zaobchádzaním v živote, napríklad pred nižšími platmi, kde sa štát neveľmi angažuje. Ale keď chceme ochrániť seba, svoje telo, svoj život a áno, svoju predstavu o ňom, tak už nás treba ochrániť? Pred nami samými? Aby sme si to dore rozmysleli?

Keď nás chce niekto chrániť, nech nás ochráni pred okolnosťami, ktoré nás k interrupcii môžu doviesť. Nech nás rozmaznáva vo všetkých oblastiach života, aby nám ani nenapadlo nič lepšie než piecť koláče a rodiť deti. V tomto prípade, viac ako inokedy, funguje pozitívna motivácia. A nie je až taká potrebná, lebo verte, materinský pud je silný.

Ale späť k rešpektu

Tu by sa zvyčajne objavil naratív, že ženy sú často pritlačené k interrupcii kvôli násilným či neprítomným mužom a z toho vyplývajúcej zlej ekonomickej či sociálnej situácii. Áno aj, ale vôbec sa to nedá takto zjednodušiť. Poznám veľa mužov, ktorí sa poctivo a s láskou starajú o svoje ženy, narodené či ešte nenarodené deti a preberajú aj, aspoň čiastočnú, zodpovednosť za antikoncepciu. Za to ich treba pochváliť. Aj som stretla mužov, ktorí dieťa chceli a ich ženy nie a dokázali sa dohodnúť. Takže vyzývam k rešpektu aj voči mužom. 

Pozitívne tiež hodnotím, že sa vďaka interrupčnej debate začalo hovoriť o tom, že tehotenstvom sa naše postavenie stáva „asymetrické.“ Podľa mňa oveľa skôr, asi hneď po skončení vysokej školy, kedy nám zamestnávateľ zvyčajne nedáva rovnaké príležitosti ako mužom „lebo čoskoro aj tak pôjdeme na materskú“. Ako povedal poslanec Ondrej Dostál (SaS) včera v NR SR:

„Na druhej strane tehotenstvo, materstvo, rodičovstvo je veľmi výrazným zásahom, zásadným zásahom do života ženy, zásahom do života oboch rodičov, ale nie je to symetrické. Je to neporovnateľne výraznejší väčší zásah do života ženy. A tak tu proti sebe stoja dve hodnoty. Ochrana života, ochrana počatého života a ochrana práva ženy rozhodovať o svojom vlastnom živote, mať svoj vlastný život, byť si rovná s mužmi, rozhodovať o svojom tele, rozhodovať o svojom súkromí. A, samozrejme, môžeme týmto dvom rôznym hodnotám prikladať rôznu cenu, môžeme jednu považovať za zanedbateľnú a druhú za super dôležitú, ale ony sú tu obe. A právna úprava by to mala reflektovať, mala by nejakým spôsobom brať do úvahy obe tieto hodnoty.“ Sama by som to nenapísala lepšie.

Som za slobodný a bezpečný prístup k interrupciám

Záver? Vďaka všetkému prežitému som silno za zachovanie života a proti interrupciám. No zároveň som silno za to, aby ženy mali k interrupciám slobodný a bezproblémový prístup, aby neboli pri svojom rozhodnutí stresované či stigmatizované, aby nemuseli nikomu nič vysvetľovať a aby bola legalizovaná interrupčná tabletka. Je absurdné si myslieť, že kvôli legalizácii tabletky ženy začnú brať interrupcie na ľahkú váhu. 

Myslím, že svoju plodnosť berieme vážne, je naším najvzácnejším a časovo obmedzeným darom. Vieme o ňom rozhodovať zodpovedne, s plnou vážnosťou, s vedomím si následkov. Ctíme si život ako najvyššiu hodnotu a ctíme si jeden z najvyšších zákonov vo vesmíre, ktorým je možnosť voľby. Rešpektujeme samy seba, rešpektujeme ostatných a zaslúžime si byť rešpektované.