|
Niekde som čítala, že príroda je šialená... mladí napádajú starých celkom prirodzene. Hnaní prirodzeným inštinktom. Niektorí psychológovia vravia, že krutosť týchto činov si ani neuvedomujú. Jednoducho treba vyčistiť priestor pre prichádzajúcich. Ako v ríši zvierat. Napokon, môžeme sa tváriť akokoľvek a mať mozog akýkoľvek, sme súčasťou živočíšnej ríše.
Všimla som si to. Často chodím pešo, ulice mesta sú trasy, po ktorých prechádzam takmer denne. Niekedy zase len tak sedím a pozorujem ľudí, inokedy sa rovno do problému zapletiem, zastarám. Ak sa napríklad bezdomovci medzi sebou hádajú a verte, sú to tvrdé situácie, poväčšine sa spolčia proti starým. Nedávno na železničnej stanici si to rozdávali ručne. Dvaja mlaďasi, ožratí pod obraz boží, si trúfli na staršieho chlapíka okolo šesťdesiatky, avšak neviem. Možno mal iba päťdesiat a tak zle vyzeral.
Ak niekto zazvoní, neotváraj, počula som minule prechádzajúc okolo jedného domu na našej ulici. Videli by, že si starý a mohlo by to zle skončiť, vravela pani zrejme svojmu oteckovi pri odchode z domu.
Podobné veci sa stávajú v električkách, v autobusoch a poznám x ľudí, ktorí sa zo svojich ciest večernými spojmi domov vôbec nevracajú. Intuitívne sa dobrovoľne radšej nevystavia nijakému násiliu. A niektorým z nich sa pritom ešte ani nikdy nič nestalo.
Idú po starých. Podvodníci, grázli, bitkári, ožrani, niekedy aj vlastní vnuci, deti. Starí sú celkom bez možnosti ochrániť sa. Chýba im energia, spôsobilosť, sú ustráchaní, dôverčiví. Neviem však, či nie iba u nás. V našich zemepisných končinách. Lebo, aby niekto naháňal nejakého rakúskeho starého človeka... ibaže by tam dobehli grázli spoza hranice.
Aká je to krajina, ktorá sa prizerá na ohrozovanie jednej skupiny vlastného, bezmocného obyvateľstva. Zákon zakazuje množstvo obranných vecí, ktoré by pomohli, no jednoducho sa nedá. Ak do domu starého človeka vnikne útočník, ak ho okradne, zmláti a niekedy aj zabije... čo všetko musí žalobca pred súdom podokazovať, aby surovec dostal pár mizerných rôčkov, aby šiel do basy. A pritom všetci vedia: Bol to on!
V našom štáte sú ľudia, ktorí sa cítia ohrození, ohrozovaní a v podstate sa nemajú ako brániť. V ostatných rokoch akoby sa v najmä v mnohých mladých ľuďoch vyplavovala namiesto súcitu a schopnosti pomáhať, stoka násilia, brutality. Akoby bolo hrdinstvom zmlátiť človeka, ktorý si svoje odžil, okoliu odovzdal životnú energiu a teraz by potreboval úctu a pocit bezpečia.
Viem aj o tom, že mnoho konfliktov v rodinách, myslím takých tých medzi starými rodičmi a vnukmi, vzniká kvôli peniazom. Starí rodičia dostávajú dôchodky, mladí často nezarobia ani fň, nuž si s kladivom, so sekerou v ruke a s drogami v krvi po dôchodok prídu. Ak však babička robí drahoty... vnuk ich teda nerobí.
Mladí napádajú starých celkom prirodzene. Vravia vedci. Celkom prirodzených by bolo však množstvo vecí. Napríklad... vybrať z pahreby kus mäsa, trhať ho rukami a jesť. Použiť akékoľvek miesto vo chvíli, ak nás prikvačí potreba vyprázdniť svoje telo. Prirodzene by sme mohli po uliciach pľuť, prirodzene by sme mohli vynadať a ublížiť každému, kto sa nám nepáči, kto nás naštve.
V nás, ľuďoch však existuje niečo oveľa silnejšie, ako len prírodné pudy. Existujú v nás city. Od čias vzniku jazyka, kedy sme sa od prírody emancipovali, stojíme my, ľudia, o malú priečku vyššie. Mali by sme v sebe prechovávať súcit, lásku k blížnemu, pocit spolupatričnosti, pocit radosti, ak niekomu pomôžeme, pocit zodpovednosti za slabších. Kde sa všetky tieto ľudské danosti podeli? Mnohí akoby ich vôbec nemali. Možno zničené ušli pred aroganciou, hlučnosťou a vulgárnosťou, ušli zo strachu, že sú v menšine. Prehlušila ich hrubá sila, zloba a vyššia priečka pobytu veru nepomohla.
Ak máte doma starčeka či starenku, nepúšťajte ich samotných von. Možno by od nejakého feťáka či zakomplexovaného mladíka dostali bitku, možno by ich okradli. A to veru takmer beztrestne.
Prečítajte si aj Vymaľované dievčatká
