V dnešný deň si pripomíname tragickú smrť miliónov nevinných životov. Pripomíname si našich starých rodičov, ich priateľov, susedov, spolužiakov. Ich skryté lásky, ich sny, ktoré ostali nenaplnené. V dnešný deň si pripomíname pamiatku obetí holokaustu.

Dvadsiaty siedmy január sa navždy zapísal do našich dejín. Do životov mnohých z nás. Do našich sŕdc. Do našich sĺz. 

Prečo práve dnes? Dňa 27. januára 1945 bol oslobodený vyhladzovací tábor Auschwitz – Birkenau a ja som pred nedávnom dostala jednoduchú otázku: „Prečo sa na výročie tak radostnej udalosti neveselíme?“ 

Unikátny pamätník v múzeu Yad Vashem venovaný viac ako 1, 5 milionu židovských detí zabitých počas holokaustu. Návštevník vstúpi do tmavej miestnosti, v ktorej sa cez zrkadlá odráža žiara sviečok pripomínajúcich žiariace hviezdy na nebi. V pozadí počuť čítanie mien zavraždených detí, ich vek a krajinu, z ktorej pochádzali.  Foto -  Yad Vashem 

 

Na jednej strane, najväčšia nacistická továreň na smrť, ktorá roky ukrývala zverstvá a bolesť; zverstvá a bolesť, ktoré si nevieme predstaviť ani v tých najtemnejších snoch bola oslobodená. Červená armáda otvorila bránu pekla a celý svet sa dozvedel čo sa za ostnatým plotom po celé tie roky dialo.

Bol to však i deň, kedy na kosť vychudnuté, utrápené duše začali hľadať svojich blízkych. Častokrát však hľadali tých, ktorí už dávno neboli medzi živými. 

Boli to matky, ktoré z posledných síl poháňaných úplne obyčajnou a pri tom tak silnou materinskou láskou pátrali. Pátrali po svojich deťoch. Po deťoch, ktoré sa ešte pred pár rokmi hrali schovávačku na rozkvitnutej záhrade plnej ovocných stromov. Boli to matky, ktoré s neuveriteľnou bolesťou museli prijať fakt, že svoje malé poklady, ktorých srdiečka 9 mesiacov bili pod tými ich, ktorých ešte bezzubé úsmevy dokázali rozžiariť celý svet zomreli.

Boli zavraždené rukami fašistov. Tých, ktorých ľuďmi nedokážem nazvať. Matky, ktorým nebolo na svete nič vzácnejšie, nedokázali ochrániť tie maličké telíčka od guliek zbraní, od plynových komôr. Nemohli im utrieť slzy toho najhroznejšieho strachu a držať im rúčku, keď úplne sami odchádzali v tme a bolestiach z tohto sveta.

Mladí muži, ktorých vlastné nohy už nedokázali niesť; pritom to nebolo tak dávno keď boli plní života, síl, šibalstiev a plánov. Muži, ktorí hľadali svoje lásky. Dievčatá, ktorým sa najskôr hanbili prihovoriť, ale keď sa im pohľady spojili, priniesli im kvietok, pozvali na tancovačku a dali bozk večer na rozlúčku. Bozk, ktorý stále cítia na svojich krvavých perách, ktoré už niekoľko dní nepili a dlhé mesiace necítili ani len kúsok chleba. Bozk, ktorý je tým jediným, čo im po dievčatách, ktoré tak veľmi ľúbili ostal. 

Boli to tiež tínedžeri. Presne takí, ktorí dnes chodia štýlovo oblečení do posledných ročníkov na základnej škole. Deti, ktoré zažili toľko zúfalstva a videli toľko smrti, že deťmi už dávno prestali byť. Stále nevedeli, že na svete zostali úplne sami. Nemali rodičov, nemali bratov ani sestry. Tí boli totiž jedni z mnohých tiel, ktoré stratili mená a boli iba číslami v masových hroboch, či kúsky popolu, ktorý z komínov vietor unášal krajinou. 

Počas holokaustu, počas skutočnej genocídy, systematického vyvražďovania židovského národa bolo zabitých 6 miliónov Židov a ďalších niekoľko miliónov Rómov, homosexuálov, ľudí so zdravotným znevýhodnením a iných. Neviete si predstaviť koľko je to 6 miliónov? Slovensko má v súčasnosti takmer 5 a pol milióna obyvateľov. Stále to k presnej predstave nestačí.

Skúsme to inak. Jednoducho a matematicky. Jedna žena plus jedno dieťa plus jeden muž plus ďalšie dieťa plus ďalšia žena plus ďalší muž, až sa nakoniec dostaneme k číslu 6 miliónov. 6 miliónov doktorov, ktorí prebdeli mnohé noci aby zachránili život každého pacienta, ktorý ich pomoc potreboval bez ohľadu na jeho vierovyznanie, pohlavie, národnosť či sexualitu. 6 miliónov učiteľov, ktorí vychovávali novú generáciu právnikov, remeselníkov, kuchárov, krajčírok. 6 miliónov umelcov, ktorí tvorili svetoznáme maľby, ktorí hrali celým svojim srdcom, ktorí písali diela. Diela, ktoré sú tak dokonalé, že dnes sú povinnou literatúrou na školách po celom svete. 6 miliónov obetí experimentov doktora Mengeleho, pre ktoré smrť bola vykúpením. 6 miliónov úplne obyčajných ľudí ako som ja, ako ste vy. 

V dnešný deň si pripomeniem pamiatku obetí holokaustu. Ich odvahu bojovať a túžbu žiť. Pripomeniem si, aké dôležité je nezabúdať. Svet sa musí poučiť zo svojej minulosti, zo svojich dejín a je našou povinnosťou príbehy tých, na ktorých sa pomaly zabúda posúvať ďalej. Zaslúžia si to. 

Venujme im krátku spomienku a nezabudnime. Ja nezabudnem.