|
NEW YORK, BRATISLAVA. Ema Stašková dnes žije pokojný život v americkom New Yorku. V lete však uplynulo 56 rokov od noci, keď spolu so svojim vtedajším snúbencom a partiou priateľov na tanku slobody prerazili hraničné ploty.
Jej neskorší manžel, Jozef Staško, už nedokázal znášať opakované perzekúcie zo strany komunistického režimu. Ako niekdajší poslanec za Demokratickú stranu bol neustále vyšetrovaný a väznený. Jeho jedinou záchranou bol útek za hranice. V jáchymovskom lágri sa spriatelil s inžinierom Josefom Měrkom a maliarom Lubošom Králičkom, s ktorými sa dohodol, že jedného dňa spolu ujdú z krajiny.
Ten čas prišiel v lete 1961. Plánovanie úteku bolo pre dvoch sledovaných, politických väzňov extrémne náročné. Vedeli, že majú len jeden pokus a ten musí vyjsť za každých okolností. Vybrali si preto hraničné mestečko České Velenice, ktoré tesne susedilo s rakúskym Gmundom. Ich miestenkou na slobodu bola desaťtonová vojenská Tatra 128, ktorú sa Měrkovi podarilo zohnať. Tú si svojpomocne obrnili železnými plátmi a vzadu vytvorili úkryt pre piatich ľudí.
Tatra 128. Foto - wikipedia.org
S deťmi sa ukryli pod nábytok
Obrovským problémom bol samotný ostnatý plot. Železnou oponou sa totiž nevolal len tak, tvorilo ho niekoľko pásiem - ochranný plot s pomocnou signalizáciou, telefónne vedenie, asfaltka, vnútorný kontrolný pás, signálna stena, vonkajší kontrolný pás a stena z pletiva a ostnatého drôtu. Celé to bolo pod napätím 5000 voltov.
Preto prednú časť auta vybavili rezacím aparátom. Bola to akási „kosa“, ktorá mala za úlohu prerezať ostnaté drôty. Měrka, ako skúsený elektrikár, tam priviedol elektrinu , ktorá mala spôsobiť výbuch transformátora. Aby bol plán dokonalý, všetko dopredu vyskúšali a prepočítali. Sami si vytvorili podobný, provizórny terén, v ktorom otestovali auto.
Ako dátum úteku si zvolili noc zo 14. na 15. augusta 1961. Využili čas žatvy, keď družstevníci pracovali aj v noci a stroje celý čas hučali. Do Českých Veleníc dorazili večer. Pani Stašková, Králiček a pani Měrková s deťmi sa ukryli dozadu pod nábytok a oceľové pláty, zakryté plachtou, ktoré ich mali chrániť pred guľkami.
Všetci ležali na bruchu a tŕpli. Auto, ktoré bolo plne naložené nábytkom, totiž hneď zaujalo pohraničníka, prechádzajúceho mestečkom. Dvojčlennej posádky vpredu kabíne sa opýtal, čo sú zač. Tvrdenie, že ide o presídlencov, šiel preveriť. „Pomyslela som si, už nás majú,“ spomína dnes Ema Stašková. „Vtedy sme pochopili... Teraz alebo už nikdy,“ dodáva.
O pol štvrtej nad ránom, keď sa začalo brieždiť, vyrazili. Bez svetiel, aby na seba neupozornili. Keď Tatra šla cez ďatelinový terén, na niektorých miestach vyskakovala aj meter do výšky. Vozidlo prekonalo zemiakové pole, až prišlo k železnej opone.
Foto - archív ES
Až na druhý pokus
Prvý plot kosa zvládla bezproblémovo, s druhým - elektrickým plotom, sa natrápili trochu viac. Podarilo sa ho preraziť až na druhý pokus. Ako predpokladali, transformátor to nevydržal a vybuchol. Keďže sa im ostnatý drôt omotal o koleso, nepríjemne klepkal o podvozok. Posádka vzadu pod plachtou tŕpla, všetci boli presvedčení, že buchot a iskry sú v skutočnosti paľbou pohraničníkov. Tí si však celú akciu vôbec nevšimli. Aj keď im podľa pani Emy určite muselo vyraziť elektrický prúd. Tretí plot už šiel ako po masle.
Celé to trvalo napínavých desať minút a bolo po všetkom. Boli slobodní. Zrazu sa ocitli na rakúskej strane, dosť ďaleko, ale zároveň nebezpečne blízko od vlasti. Chvíľu čakali, či si ich rakúski hraničiari všimnú, no nikde nebolo ani živáčika. Tak si to namierili rovno do 180 kilometrov vzdialenej Viedne. Tam ich zastavili až policajti, ktorým sa zdalo čudné, že Tatrovka obieha električku zo zlej strany.
Škandál v Rakúsku
Ich útek bol v Rakúsku obrovským škandálom. Okamžite sa toho chytila tlač. Bolo totiž nemysliteľné, aby niekto prešiel len tak hranicami. Zaoberal sa tým dokonca aj parlament a rakúski novinári ich auto nazvali tank slobody. Kým sa Tatrovka opäť vrátila do Československa, vďačný maliar Králiček ju patrične vyzdobil.
Našich emigrantov však ešte čakala tortúra. Najprv vyšetrovacia väzba, potom utečenecký tábor. Až v marci 1962 celá partia odišla do Spojených štátov, kde mal Staško veľmi dobré kontakty s krajanmi.
A ako sa Ema Stašková s odstupom času pozerá na svoje rozhodnutie? Priznáva, že mala veľké obavy, pretože vedela, do čoho ide a čo riskuje. „Opustiť vlasť a celú rodinu a ísť s jedným človekom do neznáma. Hovorila som si, čo ak má pravdu, že môžu na nás strieľať. A ak má zabijú, prežije to moja matka?,“ hovorí. Strachovala sa aj preto, že nepoznala jazyk a povahovo nebola až tak priebojná. Nič z toho sa však nenaplnilo. Amerika jej dala nový život a dnes sa teší z dvoch vnukov.
Nie každý však mal toľko šťastia. Podľa štatistiky českého Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu, pri pokusoch o útek z ČSSR, v rokoch 1949-1989, zahynulo na hranici 282 ľudí. Najviac ich bolo zastrelených, usmrtených elektrinou, či utopených. Šestnásti z nich radšej spáchali samovraždu, než by sa dali zatknúť. Aj to bola smutná realita na hraniciach, ktoré teraz slobodne prekračujeme aj niekoľkokrát za deň.
