Bol to taký bežný nedeľný obed. Teda mal byť bežný. Vždy v nedeľu býva u nás na stole perkelt s haluškami. Nie rezeň, perkelt je totiž najmilovanejšie jedlo môjho štvorročného syna a ak ho neuvarím, povie mi, že nie je nedeľa.  

Ako hovoriť s deťmi o vojne

Poučená rozhovormi s mojimi kolegyňami – psychologičkami, s ktorými som nahrávala podcast o dopade vojny na psychiku našich detí, som si povedala, že mu dnes poviem pravdu.  O tom, prečo som už pár dní taká nervózna, úzkostná, stále telefonujem a  hoci na to dávam pozor, slovíčko „vojna“ , mi v pracovných telefonátoch neraz utečie.  

Aby som vysvetlila, moje dieťa už dva týždne bojuje s pneumokokovou infekciou, takže je pri všetkých mojich „homeofficoch“.

Najprv som si hovorila, že ho tým, čo sa deje, nebudem vôbec zaťažovať. Že tomu nemá šancu porozumieť, lebo je ešte fakt malý a nechám ho v jeho krásnych detských hrách a ilúziách.

Podľa psychológov je to však oveľa horšie, lebo dieťa vás má tak načítaných, že okamžite spozná, keď sa niečo deje. Cíti, keď ste rozrušení, máte inú mimiku, okamžite zaregistruje, že niečo riešite, že vás niečo trápi. A keď mu nepoviete dôvod, myslí si, že je na vine, že sa tak správate kvôli nemu.  

Podľa psychológov je najhoršie nepovedať deťom nič.  Alebo naopak – odvrknúť im, nech sa nestarajú a idú sa radšej hrať.  A tak som svojmu štvorročnému synčekovi vysvetľovala, že  som síce v tieto dni  trochu zamyslená alebo nervózna, ale nie je to preto, že by som bola nahnevaná naňho. Ani to nie je preto, že včera pokreslil stenu.  Ani že si neupratal izbu.

Prehltol perkelt a opýtal sa ma, na čo sa teda hnevám. Prehltla som horkú slinu a skúsila mu vysvetliť, že som skôr smutná, lebo ma trápi, že v krajine vedľa nás ľudia proti sebe bojujú. Volila som tie slová opatrne, aby som vynechala slovo „vojna“. „Ako ten sirup, ktorý mi dala teta doktorka, bojuje proti mojim bacilom?“ spýtal sa.

Byť doma v bezpečí

Odľahlo mi, že môžem použiť antibiotický sirup ako názornú ukážku. Použila som hromadu zvukových efektov a gestá, ktoré mohli znázorňovať ten najtvrdší boj proti pneumokokom a hnusným bacilom, ktoré nás už 10 dní izolujú doma.  A potom som povedala, že takto bojujú niekedy proti sebe aj ľudia.  A že ma to trápi, lebo teraz sú ich boje blízko nás.

„A tí ľudia sú chorí, mami?“ Pousmiala som sa, lebo v tej otázke bola čiastočne skrytá aj odpoveď. Potom som ho objala  s tým, že som šťastná, že sme spolu doma v bezpečí a  u nás boje nie sú. Zatiaľ. To „zatiaľ“ som nepovedala nahlas, samozrejme.

Dojedol perkelt, položil lyžicu a utrel si ústa do rukáva, hoci mal pred sebou servítku. Tentokrát som mu na to nepovedala nič. Nebolo to podstatné. A potom mi pozrel do očí a vraví: „Mami, ale ten Ježiško asi nemá až také veľké schopnosti, ako vy dospelí hovoríte.“

Spýtala som sa, prečo, si to myslí. „Keby tie zázračné schopnosti mal, on by predsa tú vojnu zastavil!“

Mala som pocit, že som na začiatku. Má štyri roky a otázky, ktoré odrovnajú dospelého. Čo sa potom pýtajú deti, ktorým rodičia tento týždeň neuvarili obľúbené jedlo na nedeľný obed, lebo nemali kde, z čoho a ako, lebo s nimi museli utekať pred reálnou vojnou?