Byť nezávislým pozorovateľom nie je bohviečo. Máte pocit, že ste nad vecou, že ste pojedli všetku múdrosť sveta. Pritom ste maximálne vypili dva deci vína na balkóne, keď vám dieťa konečne zaspalo.

Ako nezávislý pozorovateľ som v ten letný podvečer chápala  jednu, aj druhú stranu.  Pozerala som sa na obe z balkóna. Vidím z neho totiž rovno na ihrisko. A tak som sledovala  trojročné dievčatko, ktoré bolo  vonku s mamou. Aj mamu, ktorá bola fyzicky so svojou dcérou, no mentálne ponorená v mobile.  Zrejme s niekým, s kým chcela v ten večer po uložení dcérky byť.  

Ťukala do mobilu a ten niekto sa po pár minútach znenazdajky  zjavil. Zaparkoval auto a smeroval k ihrisku. Mama pookriala, dievčatko zamrzlo, hoci bolo vonku 36 stupňov. Odmietlo vítať nového uja, nechcelo sa mu hodiť okolo krku, aj keď priniesol kinderko. Mama mu predsa sľúbila hojdačku. Teraz  sa zberala z ihriska.

Mama, hojdačka a nový ujo

Pozerala na fithodinky, ktoré jej merali kroky a vykrikovala, že je už osem a treba ísť už spať, lebo veď „všetky deti dávno spia.“ Hojdačka sa ruší. Je neskoro, bude zajtra. Aj to iba vtedy, ak okamžite poslúchne, opráši si nohy od piesku a zamieri k autu.

Dievčatko sa rozplakalo. Kričalo, že nikam nejde. Najprv tiekli slzy, potom sliny,  sople a nakoniec prišla nepríjemná fistula a trucovanie.   Počulo mamu vravieť  novému ujovi, že už je toho na ňu veľa. Že nechápe, prečo sa „to dievča tak správa“.  Že je celý otec, že z nej nemá nič.  Au...

Dievčatko si odmietlo vziať ponúkané kinderko od toho nového uja. Aj ocko mu predsa hovoril, že sa k nemu má správať hnusne.  Lebo keby nechodil za mamou,  určite by sa od ocka neodsťahovala. Chcelo sa mu iba kričať. Chcelo  mamu.  Túžilo zobrať ju za ruku a pripomenúť jej tú hojdačku, ktorú mu, ponorená v mobile, pred pár minútami sľúbila.

Nový ujo sa len usmieval a lanáril dievčatko na kinderko. Treba ho vraj zjesť čím skôr, aby sa neroztopilo. „Okamžite sa upokoj, lebo ťa tu nechám!“ precedila cez zuby mama. Mala červenú tvár. Chmatla za ruku nového uja  s roztopeným kinderkom a mierila s ním k autu. Nechala dievčatko plakať a trucovať, nevšímala si ho.  Ten nový ujo mamu objal.  Nebol to ocko,  bol to ujo s roztopeným kinderkom.

Slzy, ujo a nová teta

Vytlačilo z hrdla tú najtenšiu fistulu, akú dokázalo a .... v tom momente mame praskli nervy, rozbehla sa  naspäť a ono dostalo na zadok. Vraj „ziape príliš dlho a nikto na to nie je zvedavý.“ „Už mám toho dosť, nemôže si robiť predsa, čo chce,“ kričala a nový ujo s úsmevom pritakával....

Dievčatko prestalo. Stiahlo sa. Nechcelo dostať na zadok znova. Prehltlo slzy a odpojilo sa. Bude trvať, kým sa to zahojí.  Ak sa to zahojí...  Povie to ockovi. Ale čo na to povie tá nová teta, ktorá sa k nemu nasťahovala?

Byť nezávislým pozorovateľom nie je bohviečo. Chápete všetkých a nerozumiete zrazu nikomu. Len si hovoríte, aké je dobré, že vaše dieťa už dávno spí a nemusí riešiť to, čo niektoré trojročné deti vonku na ihrisku.