Niekedy si hovorím, že by si ma už mohol prestať skúšať. A smejem sa pritom, samozrejme.  Dobre, niekedy sa nesmejem, včera napríklad mi bolo do plaču.  Akoby si si stále potreboval overiť to, čo už dávno vieš – že sa ťa nevzdám za žiadnu cenu, nech by sa čokoľvek stalo.

Už v detskom domove si ma pred očami všetkých ocikal. Máme o tom rozprávku o Maminke Darinke, ktorá si prišla do domčeka pre chlapčeka a on jej to namieril rovno medzi oči, keď ho po prvý raz prebaľovala. Prvá Tvoja skúška – priamo  pred očami sociálky. Uspela som.

Dieťa, láska a nemocnice

Potom prišli súdy. Nekonečné procesy, na ktorých som sa musela doslova vyzliecť z kože, aby som ťa získala, keďže si bol dieťaťom štátu. Posledný súd trval takmer tri hodiny. Po ňom som si ťa konečne mohla zobrať domov. S tvojím plačom v spánku prišlo toľko prebdených nocí, že som ich napokon prestala rátať.

Keď si mal tri,  v priebehu roka sme trikrát ležali v nemocnici. Robila som Ti z tých pobytov dobrodružné výpravy, pri ktorých musíš vydržať všetky vyšetrenia, pichania a lekárske nepríjemnosti a maminka musí pri Tebe spinkať na zemi. Hrala som to tak dobre, že si nakoniec nechcel ísť z nemocnice domov. Povedal si mi, že tam to nie je také dobrodružné a celkovo ti prekáža, že doma nespím na zemi.

Takto pred rokom sme strávili MDD na infekčnom. Tam sa Ti až tak nepáčilo, lebo sme ležali týždeň zatvorení medzi štyrmi presklenými stenami. Sestričky ti vtedy každé ráno skúmali stolicu. Keď sme mali ísť domov, od radosti si vyskočil tak, že si si tresol  hlavu o  nemocničnú posteľ, že si nás napokon nechali v nemocnici o deň dlhšie na pozorovanie. Aby mali istotu, že to máš v hlave všetko v poriadku.

MDD a horúčky

Podpísala som vtedy reverz, lebo ak to má niekto v hlave absolútne usporiadané, si to Ty. Teraz po roku sme mali opäť originálne MDD. Sme už takmer týždeň zatvorení doma - zmietaš sa v horúčkach.

Cestou  od doktorky si mi práve ovracal čerstvo vytepované auto. Na dvojprúdovke, kde sa nedalo zastaviť, takže som sa len bezmocne pozerala a nevedela som, čo riešiť skôr. Či teba alebo premávku.

Už si pomaly zvykám na to, že nejdeme s davom. Že máme všetko inak – od počatia, cez pôrod a aj reálny život. Zbožňujem Tvoje kúsky a Tvoj jedinečný štýl. Kde sa ostatné deti zabávajú a vystrájajú, ty svojsky zabávaš a vystrájaš.  

Teraz sa z balkóna kukáš na ne, ako si užívajú Deň detí. V pyžamku, s figúrkami Labkovej Patroly v ruke. Už si zvykám,  že nemáme normálne takmer nič, ani len to MDD. Zato máme nenormálnu lásku. Nechcela by som iné dieťa. Viem, že máš pre mňa pripravené ďalšie a ďalšie skúšky.  Ale ak si myslíš, že to s Tebou vzdám alebo budem ľutovať, že som si vybrala práve Teba, pokojne si ich odlož. Nemusíš mi ich dávať.

Želám každej mame, aby cítila k svojmu dieťaťu to, čo cítim ja k Tebe. Aj keď Ti musím priznať, že keď si sa ma dnes pýtal, či mi nevadí, že si mi ovracal auto, klamala som, keď som vravela, že nie.  Ale dám ho vytepovať, keď sa vyliečiš, neboj.