Zažila som dovolenky, na ktorých som sa spálila. Aj dovolenky, na ktorých som sa popálila. Boli dovolenky, na ktorých som bola single, aj v páre.  Zamilovaná, aj rozídená. Sama so sebou, aj s niekým.  

Ale odkedy mám dieťa, dovolenky sú akési „plnotučnejšie“. Ako mlieko, ktoré v skutočnosti  pri alergii na laktózu vôbec nemôžem piť.  Na tú tohtoročnú dovolenku som sa chystala naozaj s veľkou pokorou.

Choré dieťa na dovolenke

Minulý rok sme totiž päť dní zo siedmich  strávili zavretí na izbe. Behala som po gréckych lekároch na Rhodose, lebo môj syn krátko po prílete dostal štyridsiatky teploty a zápal stredného ucha. K tomu, samozrejme, antibiotiká, pri ktorých nesmel ísť na slnko.  

Celý čas mi plakal, že chce ísť domov, za svojimi hračkami, do svojej postele. Zo zaplateného all inclusive jedol každý deň iba vývar a ryžu.  Bola to dovolenka s dieťaťom, na ktorú makáte rok a  ktorú nechcete zažiť, naozaj.

Oceňujem prístup poisťovne, ktorá mi zavolala, či sme v stave letieť a či si nechceme pobyt predĺžiť, ak by môj syn vzhľadom na zápal ucha nezvládol let lietadlom. Nechceli sme. Bola som v stave urobiť všetko preto, aby sme za touto dovolenkou dali bodku čím skôr. 

Modlila som sa, aby tohtoročný pobyt pri mori vyšiel.  Synčekovi ho odporúčali lekári, lebo sa stále trápi s ťažkým postcovidovým syndrómom a býva naozaj veľmi často chorý.  Mala som pred touto dovolenkou obrovský rešpekt a tak veľmi som si priala, aby si ju konečne užil, že to vyšlo.  Vďakabohu!

Knihy, podcasty, časopisy a dovolenka

Hovorila som si, že keď sa ocitnem pri mori a bude všetko v poriadku, budem čítať a počúvať všetko, na čo v bežné dni nemám čas. Mala som zbalených päť  kníh, na letisku som kúpila päť časopisov. Plánovala som vypočuť si všetky podcasty, aj albumy interpretov, na ktoré v bežné dni nemám čas.

Okrem jedného úvodníka som neprečítala nič. Nepočula som jediný podcast. Môj mozog sa skrátka odpojil. Nechcel nijaké podnety a informácie. Bol ochotný vnímať len šum mora a neustále otázky štvorročného dieťaťa. Oči nechceli vidieť nijaké písmená a ignorovali knihy aj časopisy. Môj pohľad sa denne zabodával iba do mora a do toho, čo všetko dokáže na pieskovej pláži stvárať môj syn.  

Píšem to preto, lebo som mala veľké výčitky, že  nič nerobím. Že nečítam, nepočúvam a neprijímam nové informácie. Trvalo mi, než som pochopila, že moje telo a duša jednoducho nemajú síl. Že sa na nás informácie o vojne, o covide a o tragédiách valia už druhý rok a je ich tak veľa, že mozog potrebuje vypnúť. Po všetkých tých tragédiách chce vnímať iba more a blízkych, ktorí tvoria náš vnútorný svet.

Nemajte výčitky, ak na dovolenke neprečítate jedinú knihu. Netrestajte sa za ničnerobenie na dovolenke. Je toho na nás veľa. Doprajte si len tak byť a úplne vypnúť. Ale pozor, nie je to len tak. Moje telo a duša si už pýtajú dovolenkovú „dupľu“.