Niekedy sa môže stať, že ženu v tehotenstve netrápia nijaké nevoľnosti, nepozná problémy pri pôrode, nezažije jedinú kontrakciu. Ja som nerodila cisárskym, ani prirodzene. Skôr „neprirodzene“. Otvorene sa hlásim k tomu,  že  som v deň narodenia môjho syna  nebola v nemocnici.

Keď prišiel na svet,  zabávala som sa na koncerte Robbieho  Williamsa v Budapešti.  Bola som na ceste do Maďarska, keď mi telefonovala sociálna pracovníčka, že sa narodil chlapček  a že som na rade v poradovníku čakateľov.  Roztriasol sa mi najskôr hlas, potom ruky a musela som odstaviť na najbližšej pumpe, aby som nehavarovala.  

Mamou za pár minút

Mala som sa stať mamou. Nemusela som si robiť tehotenský test,  aby som videla dve čiarky. Zato som musela čakať niekoľko rokov v poradovníku a predtým podstúpiť neľahkú psychologickú prípravu.  A hoci si za tým idete, zdolávate prekážky a po dieťati túžite z celého srdca, táto správa vám vyrazí dych.

Pretože kým telo tehotnej ženy sa na materstvo pripravuje postupne niekoľko mesiacov,  pri adopcii máte na všetko minimum času. Niekoľko minút na to, aby ste povedali sociálnej pracovníčke na linke, že chcete dieťatko vidieť, niekoľko sekúnd na to, aby ste sa doňho zamilovali, a niekoľko chvíľ na to, aby ste sa rozhodli, či si ho vezmete domov.

Stáva sa aj to, že rodičia prídu k dieťatku a do oka ani do srdca si nepadnú. To však nebol môj prípad.  Môj syn bol prvé a jediné dieťa, pri ktorom mi bolo všetko hneď jasné. Keď som ho videla v detskom domove, okamžite som vedela, že urobím všetko preto, aby som ho mala čo najskôr doma.

Keď samoživiteľka žiada o adopciu

Hovorím v jednotnom čísle, pretože som bola samožiadateľkou o adopciu. „Samomama“, zvyknem hovoriť. Áno, dá sa žiadať o adopciu aj bez partnera a poznám veľa mám, ktoré sa takto mamami stali.  

Môj syn je to najlepšie, čo sa mi v živote mohlo stať a to konštatujem aj napriek tomu, že ma v detskom domove po odbalení plienky hneď ocikal.  Počas celého nášho prvého stretnutia spal a ja som sa potila pritom, ako ma pri všetkých činnostiach sledovali štyri pracovníčky domova.

Robili si zápis úplne zo všetkého, aby ho následne pridali do súdneho spisu, a tak som nevedela, či je dobré prejaviť city, emócie, či môžem zvýsknuť od radosti, že ho mám  konečne v náručí alebo to vyhodnotia ako prejav hystérie a skonštatujú, že na materstvo nie som vôbec pripravená...

Viete, ako som však vedela, že s Jakubkom patríme k sebe?  Keď som si ho k sebe prvýkrát v  domove pritúlila, cítila som rezonanciu sŕd. Fyzicky som cítila vibráciu môjho veľkého a Jakubkovho maličkého srdiečka. Neviem to opísať lepšie, ale v jednom okamihu som zistila, že naše srdcia bijú rovnako.  Asi preto sa osvojeným deťom hovorí, že sa nenarodili z vášho bruška, ale zo srdiečka.

Náhradné mamy

Hovorím to aj ja Jakubkovi. Často si pred spaním rozprávame rozprávku o Maminke Darinke, ktorej zavolala teta, že sa narodilo bábätko a že ho šla pozrieť.  Lebo niečo tajiť nemá zmysel.  Čo by to urobilo  s naším vzťahom, keby som mu zatajila skutočnú pravdu? Ako od neho môžem v budúcnosti chcieť, aby mi hovoril pravdu, keď mu tú najväčšiu životnú zatajím? Takto riskovať nebudem.

Dnes má Jakubko už takmer 5 rokov a tie srdcia nám stále bijú rovnako.  Nehovorím, že je to vždy ľahké, vôbec nie. Niekedy je to poriadna jazda, pri ktorej padáte od únavy. Ale za tých päť rokov som ešte ani raz nemala chuť vystúpiť.

Dnes je Deň matiek. Spomeňte si na tú svoju. A spomeňte si aj na tie mamy, ktoré svoje deti porodili nie z bruška, ale zo srdiečka. Je nás takých veľa a každej jednej posielam touto cestou jedno OBROVSKÉ virtuálne objatie.