|
Magdalena Smolińska pochádza z Poľska, jej manžel - Pablo Saenz z Mexiku. Spolu s tromi deťmi zažívali Vianoce v rôznych podobách: v horúcom Mexiku, v studenom poľskom mestečku Milicz na juhozápade Poľska i v miernom podnebí Košíc. Tu žijú vyše deväť rokov. Advent využívajú nielen na poriadky v skriniach, či na poličkách, ale aj vo vzájomných vzťahoch. A tak si vyhradzujú čas na to, aby sa v sviatočnom období porozprávali o tom, čo ich spája a čo rozdeľuje. Vymysleli si aj takú hru - žrebujú papieriky, na ktorých sú napísané úlohy.
„Každý je povinný úlohu splniť, bez ohľadu na stupeň obtiažnosti. Často zisťujeme, že najťažšou výzvou je ospravedlniť sa niekomu,“ popisuje Magdalena.
Vianoce pod palmou alebo pri krbe
Pri spomienke na Vianoce v Mexiku sa Magda usmieva. „Človek často túži po tom, čo nemá a keď som bola v Mexiku, snívala som počas Vianoc o snehu a predstavovala som si, aké by to bolo krásne tráviť ich u rodičov pri krbe v hrubom svetri a ponožkách, no dnes je mi za teplom ľúto,“ popisuje s úsmevom. V Mexiku sa na vianočnom tanieri servírovala pečená morka, jablkové pyré a cestoviny. Decká sa tešili na darčeky, ktoré Ježiško nosí v noci z 24. na 25. decembra. „Snažíme sa spájať naše zvyky, aj keď každá z tých našich krajín je katolícka, vieme sa aj v tom obohacovať,“ hovorí Magda.
Ako príklad uvádza zvyk postaviť Betlehem, ktorý obohatili tým, čo Magda odpozorovala v Mexiku. „V tom Betleheme ešte pred Vianocami stoja všetky postavičky, okrem malého Ježiška, toho prikladá až 24. decembra najmladší člen rodiny,“ vysvetľuje. S citom popisuje tiež sviatky strávené s rodinou v Poľsku. „Pri štedrovečernom stole sa nás zíde okolo 20 osôb a trávime ich v sladkom chaose,“ hovorí s úsmevom.
Magdalena Smolińska Foto - Stano Stehlík
Maňana, maňana
Ako sa to stalo, že táto polsko-mexická rodina našla svoj domov práve v Košiciach? „Pre mňa to bol návrat domov, lebo Košice vnímam ako moje mesto, ktoré je len na skok od toho, v ktorom som vyrastala v Poľsku,“ tvrdí Magda, ktorá sa do Európy vrátila po 10 rokoch strávených v Mexiku. „Po zmene vlády sa život v Mexiku stal veľmi nebezpečný,“ vysvetľuje dôvod návratu.
Do Mexika sa dostala spolu s nemeckou rodinou, kde bola opatrovateľkou. „Študovala som germanistiku a chcela som sa zlepšiť v nemčine, tak som si našla džob u istej rodiny, ktorá neskôr získala trojmesačný kontrakt práve v Mexiku a zobrali ma tam so sebou,“ popisuje. Ten krátky pobyt stačil, aby sa do krajiny plnej slnka a temperamentu zamilovala. Vtedy si sľúbila, že sa tam raz vráti. „Slnko, usmiati ľudia, dve ročné obdobia, čo od života chcieť viac?,“ spomína, no je si vedomá negatívov ako aj pozitívov južanskej krajiny. Slnko dáva optimizmus, ale aj spomaľuje. „Moja mama tvrdí, že som bola lenivá a odcestovala som do krajiny, kde mi to tolerovali a často opakovali Maňana,“ – smeje sa Magda.
S vôňou pinolu i guayaby
Druhá cesta do Mexika, tentokrát už samostatná, bola splnením jej snov. „Vo vrecku som mala sto dolárov a letenku s otvoreným dátumom návratu o rok,“ spomína. V 4-miliónovom Monterey počas prvého pobytu stihla na tamojšej univerzite nadviazať kontakty. Na letisku ju čakal jeden z jej zamestnancov - poľský profesor.
„Po vystúpení z lietadla človeka prefacká vôňa tropickej krajiny: vôňa pinolu – dezinfekčného prostriedku zmiešaného s vôňou guayaba – najchutnejšieho ovocia na celom svete!“ popisuje svoje dojmy Magda. Chcela hlavne spoznať krajinu. „Taká je mladosť! Mala som 23 a všetko bolo predo mnou!,“ spomína a hneď dopĺňa, že vôbec neplánovala, že sa tu zamiluje. Priam opačne - hovorila si, že k tomu určite nedôjde, lebo je rozumná a nezamotá sa do vzťahu na diaľku, ktorý nemá budúcnosť. „Keď chceš Pána Boha rozosmiať, porozprávaj mu o svojich plánoch,“ konštatuje.
Magdalena Smolińska s manželom. Foto - Stano Stehlík
Žena „namotaná“ na rollo
Mladá Poľka sa zamestnala ako učiteľka nemčiny a našla si bývanie u veľmi bohatej rodiny. „Dom bol taký veľký, že týždne som jeho obyvateľov nestretla a cítila som sa tam osamotená. Preto som sa presťahovala k inej rodine, menej bohatej, ale srdečnej,“ popisuje. V tom čase sa zoznámila nielen so zahraničnými študentmi, ale aj s miestnymi. Jej pozornosť upútal jeden z nich. Všimla si ho na spoločenskom stretnutí organizovanom poľským profesorom. Mladý Mexičan si Poľku tiež všimol a ponúkol jej, že ju odvezie domov.
„Nevedela som ešte po španielsky, preto bol náš rozhovor zábavný. Až doma som si v slovníku overila, o čo ide s tým rollo, o ktorých mi Pablo rozprával,“ hovorí s úsmevom. Zistila, že Mexičan sa jej pokúšal vysvetliť, čím sa bude zaoberať, keď dokončí vysokú školu. Tými tajomnými rollo boli železné kotúče. „To, čo hovoril bolo nepodstatné, ja som medzi nami cítila iskrenie. On bol tak galantný, otváral mi dvere, čo som predtým v mojom skautskom živote nezažila,“ popisuje. Zjavne nielen tými rollo si Mexičan mladú Poľku „namotal“.
Zmena životných plánov
Pablo si od peknej Poľky vypýtal jej telefónne číslo, lenže ona si ho nepamätala a preto mu navrhla, že mu zavolá ona. Smutný Mexičan to zobral ako odmietnutie, pretože tak dievčatá dávajú v jeho krajine najavo, že o chlapca nemajú záujem. Po troch dňoch ho čakalo príjemné prekvapenie, keď mu Magda predsa len zavolala. Dohodli sa, že pôjdu na koncert a tak sa začala ich veľká láska. „Kvôli Pablovi som sa naučila po španielsky,“ popisuje a doplňuje, že vďaka nemu zmenila svoje životné plány.
Keď sa po roku blížil čas Magdinho návratu do Poľska, Pablo sa jej opýtal, či by ju mohol v Poľsku navštíviť. „Tušila som, že ma požiada o ruku,“ hovorí. Nemýlila sa. Došlo k tomu počas dožiniek na dedinskej tancovačke, kde jej Pablo dal umelú zamatovú ružu - v nej bol schovaný prsteň. „Moja mama sa obávala, že chlapec s južanskou krvou mi zamotá hlavu a potom ma nechá, ale keď sa s Pablom zoznámila, veľmi si ho obľúbila,“ spomína.
Serenády v Miliczu
Snúbenci sa vrátili do Mexika, kde sa lepšie spoznávali. Magda študovala masmédiá a komunikáciu. Po roku sa zosobášili. Jedna svadba sa konala v Mexiku, druhá v Poľsku. „V mojej rodnej obci sa zišli priatelia z celého sveta a 16-členná rodina z Mexika,“ spomína. Všetko bolo tak, ako si vysnívala a zábava trvala štyri dni, pretože od štvrtka postupne vítali svadobných hostí, ktorých sa zišlo až 150! Spolu s Mexičanmi sa učili spievať serenády, pili šampanské dovezené z Francúzska, učili sa o svojich jazykoch a zvykoch. Po svadbe sa mladomanželia vrátili do Mexika, ktoré malo byť navždy ich domovom.
Magda učila na univerzite v Monterrey nemčinu. „To bola veľká radosť, pretože študenti sa učili radi, keďže každý z nich sníval o ceste do Nemecka,“ popisuje. Potom na svet postupne prišli ich tri deti. Ale v Mexiku sa zmenila vláda, čo zapríčinilo boje medzi mafiánskymi gangami a preto na uliciach čoraz častejšie dochádzalo k potýčkam a prestrelkám. Pre rastúci pocit nebezpečenstva začala Magda intenzívnejšie premýšľať o návrate do Poľska. „Keď sa žena stane matkou, mení sa jej spôsob uvažovania a pre svoje deti chce len to najlepšie a najbezpečnejšie,“ konštatuje.
Vtedy ani netušila, že to rozhodnutie bude tak dôležité pre jej syna. Jej manžel je veľmi racionálny človek, ktorý v Magdinom návrhu videl šancu pre ich rodinu. Postupne sa začalo sťahovanie rodiny.
Magdalena Smolińska s rodinou. Foto - Stano Stehlík
Košice sú takmer ako Poľsko
Najprv Magda pristála v Poľsku s tromi deťmi (najmladšie malo rok), dvoma psami a ôsmimi kuframi. Bol február 2010. Pablo sa k nim pripojil o pol roka neskôr. Keďže v Mexiku pracoval pre firmu US Steel, jeho plán bol, že si v tejto firme, ktorá má svoje filiálky v Srbsku a na Slovensku, skúsi získať prácu. Prvá skúška bola v júli 2010 v Košiciach. „Od výsledkov tohto pohovoru záviselo všetko. Mesiac sme čakali na odpoveď,“ spomína Magda.
Podarilo sa a Pablo sa stal riaditeľom, ktorý má na starosti klientov. Všetkým sa uľavilo. „Moja mama sa tak veľmi tešila, lebo - ako hovorí - Košice to je takmer Poľsko, len na druhej strane Tatier,“ popisuje s úsmevom Magda. Prekvapivo však jej začiatky na Slovensku neboli jednoduché.
„Keď sa v Košiciach na jeseň zatiahne, tak sa to drží až do jari,“ popisuje Magda, ktorá si po dekáde strávenej v Mexiku stihla odvyknúť od počasia, ktoré v našej časti Európy prevláda na jeseň a v zime. „V Mexiku sú len dve ročné obdobia a slnko celý rok zapadá o 20. hodine, preto po príchode na Slovensko, keď sa dni krátili, nevedeli sme, čo so sebou,“ spomína.
K jazykom pridala slovenčinu
Okrem toho ju veľmi prekvapilo, že napriek tomu, že pozná niekoľko rečí a poľština so slovenčinou sú si príbuzné, nevedela sa so Slovákmi dorozumieť. „Keď som odprevádzala deti do škôlky, na konverzáciu s učiteľkou som používala prekladač v Google,“ – spomína. Ale nevzdala to a naučila sa aj slovenčinu, pretože - ako tvrdí - človek tak vyjadruje úctu obyvateľom krajiny, v ktorej býva.
Dnes žije v Košiciach obklopená nielen Slovákmi, či Poliakmi, ale aj Latinoameričanmi z Bolívie, Nikaraguy, Mexiku a Peru.
Takmer 7 rokov bola Magdalena s deťmi doma a privyrábala si prekladmi z nemčiny, poľštiny, či španielčiny. „Nič viac neviem,“ vyznáva s čaruplnou úprimnosťou, aj keď nejedna osoba by chcela vedieť toľko, čo ona. Pred dvoma rokmi sa zamestnala ako junior consultant v softvérovej firme. „Pracujem v open space priestore v istej korporácii, ktorá len v Košiciach zamestnáva 4-tisíc osôb. Pre mňa je to vysnívané miesto, lebo som obklopená ľuďmi a mám sa s kým rozprávať, čo si po toľkých rokoch strávených doma viem vážiť,“ hovorí s nadšením.
Magdalena Smolińska s rodinou. Foto - Stano Stehlík
Diagnóza ako rozsudok
Počas rozhovoru s Magdalenou sa zoznamujem aj s jej manželom Jose Pablom Saenzom, aj s ich tromi deťmi: 15-ročnou Alexandrou, 14-ročným Bogdanom a 10-ročnou Mirosławou. Ta radostná, usmiata rodina má za sebou ťažké životné skúšky, ktoré ich ešte viac spojili. „Dnes z časovej perspektívy vidím, ako funguje Boží plán,“ vyznáva Magda, keď začína rozprávať o ťažkej etape ich rodiny - vážnej chorobe syna.
„Keby sme sa nepresťahovali na Slovensko, kto vie, či by Bogdan prežil,“ rozmýšľa nahlas. Pred štyrmi rokmi znela diagnóza ako rozsudok smrti: mozgový nádor. Museli rýchlo konať. Na svojej ceste stretli ľudí, ktorí spojili všetky svoje sily a schopnosti, aby ich syna zachránili. „Keď sa ma niekto pýta, či neľutujem trópy a azúr, ktoré sme mali každodenne, keď sme žili v Mexiku, jednoznačne hovorím, že nie, lebo viem, že na oplátku sme od Slovenska dostali život a zdravie nášho dieťaťa,“ hodnotí Magda.
Stretnutia s anjelmi
Bojovali rok. „Dochádzalo aj k takým situáciám, že som klopala na dvere doktora a otvárala mi moja študentka, ktorú som pred rokmi učila nemčinu a ona mi pomohla nielen ako zdravotníčka, ale aj ako človek, lebo som sa jej mohla na ramene vyplakať,“ spomína. Tejto krajine je vďačná za starostlivosť a fantastických odborníkov. „Nikto si nevie predstaviť, čo cíti matka, ktorá musí súhlasiť s tým, že jej dieťa sa podrobí tak vážnej operácii,“ spomína. Do očí sa jej tlačia slzy a dodáva, že také niečo neželá ani najväčšiemu nepriateľovi.
Keď si táto poľsko-mexická rodina sadá k štedrovečernému stolu, vždy to robí s pokorou. Pamätá sa na sladko-trpkú chuť prvých Vianoc v Košiciach, keď žili v neistote, či Bogdan prežije. Na druhej strane od slovenských priateľov dostali toľko lásky, pozornosti a malých či veľkých prejavov sympatie. „Pamätám sa, ako nám známi vtedy nosili typické slovenské jedlá, aby sme ich okoštovali, aby sme prišli na iné myšlienky, aby nám zniesli kúsok neba,“ spomína. A tak sa to nebo k nim aj priblížilo, za čo sú dodnes s ich typickou južanskou radosťou vďační.
Vedia oceniť, čo sú v živote tie najhodnotnejšie dary a že by ich nevymenili ani za azúr oceánu, či trópy.
