|
Na Muránskom hrade, obklopenom magickou hmlou a opradenom mnohými povesťami, nájdete medzi ruinami pripomínajúcimi dávnu slávu tohto majestátneho sídla kamenné kreslo Márie Séčiová, niekdajšej prvej dámy Uhorska. Povráva sa, že keď si do jej kresla čo i len na chvíľu sadnú aj tie najzarytejšie staré dievky či starí mládenci, do roka a do dňa ich čaká svadba a dlhé šťastné manželstvo.
Také šťastné, ako ho pred štyrmi storočiami v zlatom období Muránskeho hradu, v nadmorskej výške takmer tisíc metrov nad morom, zažívala Mária Séčiová s Františkom Vešelénim. A aj keď tejto povere neveríte a sediac na studenom zvetranom kameni budete pravdepodobne cítiť iba zimomriavky, z jej životného príbehu, ktorému sa seriózne venovalo niekoľko historikov, by na Vás určite sálal jej horúci temperament.
Muránska Venuša. Ktovie, či iba kvôli jej povestnej kráse prischol takýto poetický prívlastok tejto významnej žene, ktorá bezpochyby patrila k „smotánke“ európskeho 17.storočia. Ak by bol Gutenberg spolu s kníhtlačou vynašiel rovno už aj bulvár, boli by jej podobizní určite plné titulné stránky vtedajších plátkov.
Muránsky hrad patril do majetku Márie Séčiovej.
Foto: TASR/Branislav Caban
Áno, mala šťastie, že mala takého obdivovateľa, básnika, ktorý ju už za jej života ospieval tak, že po tých rokoch je už ťažké rozlíšiť, čo z príbehu obsiahnutého v maďarsky napísanej knihe „Muránska Venuša a jej láska k Marsovi“ bolo realitou a čo iba výplodom fantázie mladíka plného obdivu k staršej, preňho nedostupnej žene.
Ale bez ohľadu na to, koľko je na legendách o Muránskej Venuši skutočne pravdy, aj zo samotných historicky dokázaných faktov je možné usúdiť, že v ranom novoveku, ktorý po temnom stredoveku stále nebol pre slobodu a rozvoj nežného pohlavia tým najlepším obdobím, navyše v dramatickom 17.storočí, poznačenom bojmi s Turkami a početnými povstaniami uhorskej šľachty proti rakúskemu cisárovi, vynikala okrem krásy a múdrosti aj mimoriadnou životaschopnosťou a odvahou „vystúpiť z radu“.
Mária Séčiová - Nebola závislá na manželoch
Zrejme však nielen pre búrlivosť doby, ale aj pre jej povestný temperament nebol jej život prechádzkou ružovým sadom. V prvom manželstve so Štefanom Bethlenom, krátko po úmrtí dvoch svojich malých detí, vo veku iba 23 rokov ovdovela. Osamelou vdovou ostala, možno kvôli klebetám šíriacim sa o jej neskrotnej povahe, celých ďalších desať rokov, pričom musela bojovať o majetky s manželovou rodinou, v čom si sama celkom dobre poradila či už za pomoci právnikov alebo taktizovaním a politickými spojenectvami.
Druhé manželstvo so Štefanom Kúnom, bolo údajne veľmi búrlivé, nenaplnené a krátke. Mária sa manželovi vzoprela a utiekla na svoj hrad Déva v Sedmohradsku, kde sa proti nemu a jeho vojsku opevnila. Áno, mala kam utiecť, keďže bola v bitke o majetky bývalého manžela úspešná. Ale v časoch absolútnej závislosti žien na svojich manželoch, v časoch, keď pre ženu samotnú nebolo bežné ani cestovať, to bol čin vyžadujúci riadnu dávku odvahy. Štefan sa neúspešne pokúsil o jej únos, čím si však vyslúžil iba výsmech celého Horného Uhorska a aj keď manželstvo bolo anulované arcibiskupom až oveľa neskôr (mimochodom, z dôvodu, že nedošlo k jeho konzumácii pohlavným stykom), manželia ostali žiť na tú dobu nezvyčajne - oddelene.
Prečítajte si
Mária, vekom už po tridsiatke, sa napriek konvenciám a predsudkom ešte nemienila zaradiť do zástupu usadených dôstojných matrón. Naopak, užívala si bohatý a nákladný spoločenský život v jeho plnosti, napokon, stále bola krásna, vďaka častému jazdeniu na koni aj závideniahodne štíhla a vďaka početným životným skúsenostiam aj rozhľadená, čím pochopiteľne priťahovala pozornosť mnohých mužov.
Po smrti matky sa však musela vrátiť na Muráň, kde čelila švagrom, ktorí sa cítili byť jedinými pánmi hradu. Navyše, napriek matkinej celoživotnej lojalite voči trónu sa obaja v protihabsburských povstaniach priklonili na stranu Rákociho a po jeho prvých víťazstvách sa Mária ako vlastníčka 1/3 z muránskeho panstva začala oprávnene cítiť ohrozená. Aj z druhej strany hrozilo nebezpečenstvo, pre cisára boli totiž všetci vlastníci Muráňa bez rozdielu povstalcami a zradcami. V tejto bezvýchodiskovej situácii jej ponúkol pomoc kapitán Fiľakovského hradu, cisársky prívrženec a v tom čase manžel charitatívne založenej dobrodinky Žofie Bosniakovej, František Vešeléni.
Mária Séčiová použila ženské zbrane
Za prísľub ochrany a manželstva mu na tajnom stretnutí, kde sa evidentne nevyhli vzplanutiu vzájomných sympatií, sľúbila pomoc pri dobytí hradu. A neostalo len pri sľuboch. Mária osobne zmerala hradby a vybrala miesto, kde boli najnižšie, zabezpečila povrazové rebríky (pod zámienkou, že dáme sa nepatrí sušiť si bielizeň v dohľade vojakov a chce si ju zavesiť na hradnej povale) a vystrojila na hrade hostinu, na ktorej sa veľa vojakov opilo.
Napriek nedôvere Vešeléniho vojakov k pomoci zo strany ženy sa operácia podarila, vojaci vyliezli na hrad po lanách, povstaleckí dôstojníci museli sľúbiť vernosť kráľovi a čerstvý vdovec Vešeléni si Máriu vzal hneď na tretí deň po obsadení hradu. Napriek prvotnému „obchodnoprávnemu“ charakteru ich dohody a ťahajúcim sa problémom s uznaním ich manželského zväzku katolíckou cirkvou, na ktorej vieru Mária prestúpila, sa manželia sa v sebe nikdy nesklamali, rešpektovali sa a milovali.
Prečítajte si
Ich vzťah bol na stredoveké pomery naozaj netradičným - Mária mu nebola len gazdinou, ako to vtedajšia doba vyžadovala, ale aj priateľkou, liečiteľkou (dobre sa totiž vyznala vo výrobe rôznych domácich liečiv), dobrou matkou jeho synom z predošlého manželstva a najmä rovnocennou partnerkou.
Vešeléni svoju lásku a úctu k nej prejavoval nielen slovne vo svojich listoch (keď ju oslovoval „clarissima“ - najjasnejšia a „dulcissima“- najsladšia), ale aj skutkami - darovaním svojich majetkov v Poľsku či závetom, v ktorom ju označil za svoju univerzálnu dedičku. To Mária bola skutočnou paňou Muráňa a po tom, čo sa Vešeléni v roku 1655 stal palatínom (a jedným z najmocnejších a najbohatších magnátov Uhorska) aj prvou dámou krajiny, obľúbenou vďaka jej nevšednej inteligencii a očarujúcej osobnosti a požívajúcou priazeň a uznanie kráľa za zásluhy pri dobytí hradu.
Hrad Muráň kedysi prosperoval.
Foto: TASR/Branislav Caban
A nielen Mária v tom čase zažívala svoje najlepšie roky, aj hrad Muráň ako palatínsky dvor bol zveľadený, rekonštruovaný a prekvital bohatým spoločenským životom. Pokrokovo zmýšľajúci manželia Vešeléniovci na ňom zaviedli nové pravidlá zakazujúce nemravný život či v tom čase bežné surové zvyklosti vidieckeho života, dokonca aj nadávanie, hrubé správanie či nadmerné pitie. Voči svojim verným však boli veľmi štedrí a nápomocní, zakladali v okolí nemocnice, sčítaná Mária mala nielenže obrovskú knižnicu, ale dokonca na svoje náklady vydávala knihy, v čom ju jej manžel plne podporoval.
Dobré časy sa však začali chýliť ku koncu, keď kráľ Leopold I. v roku 1664 uzavrel potupný Vašvársky mier, ktorým Turkom zapredal veľkú časť Uhorska. Vešeléniho ako slávneho víťaza protitureckých ťažení to veľmi pobúrilo a začal spoluorganizovať tajné sprisahanie uhorskej šľachty proti kráľovi. Hriešny tanec nakrútili síce až o niekoľko storočí neskôr, ale Mária sa už vtedy riadila heslom „Baby nebude sedět v koute!“, a bola nielen stabilnou oporou a poradcom svojmu manželovi, ale aj neúnavným pomocníkom a sprostredkovateľom celého hnutia.
Smrť manžela a smutný koniec
Františka však nanešťastie skolilo zdravie podlomené častými cestami po Uhorsku a zlou životosprávou a Mária zostala nielen druhýkrát vdovou, ale kvôli odhaleniu protihabsburského sprisahania aj v nepriazni kráľa a pre rozširovanie majetkov a nákladný život palatínskeho dvora aj v obrovských dlhoch. Vo svojich 58 rokoch musela kvôli nim rozpredať svoje majetky a čeliť cisárskemu vojsku, ktorému niekoľko dní vzdorovito odmietla dobrovoľne vydať hrad.
Nakoniec však, unavená a chorá, ustúpila, za prísľub slobody, ponechania majetku a dobrého zaobchádzania. Ani jedno z toho sa však nenaplnilo. Najprv bola uväznená na vlastnom hrade a musela trpieť surové správanie jeho nového veliteľa, potom strávila šesť rokov pod policajným dozorom a posledné chvíle svojho života v domácom väzení u rodiny v Koszeghu, kde aj dva roky po svojom omilostení vo veku 68 rokov zomrela.
Prečítajte si
Príbeh Muránskej Venuše nie je rozprávkou o krásnej princeznej, ako by sa na prvý pohľad z jeho názvu zdalo, a ako vidíte, nemá ani happy end. Nesie však silné posolstvo odvahy jednej ženy, ktorá v dobe, keď spoločnosti dominovali muži a ženy nemohli samostatne rozhodovať o svojich životoch, neváhala postaviť sa za svoje práva. Je to príbeh ženy, ktorá storočie pred tým, než sa na scénu dostali veľké panovníčky ako Mária Terézia či Katarína Veľká, nepodľahla konvenciám a (ako neskôr naspievala Jana Kirschner) neuspokojila sa s rolou žienky domácej.
Je to príbeh ženy, ktorá sa aj v pohnutej revolučnej dobe nebála aktivizovať pre dobro veci a čeliť z toho vyplývajúcim následkom a odsúdeniu bez toho, že by stratila svoju dôstojnosť. A v neposlednom rade je to príbeh krásneho rovnocenného vzťahu dvoch zrelých ľudí, vzťahu na tú dobu neštandardne plného vzájomného rešpektu a akceptácie. Napokon, Venuša bola predsa starorímskou bohyňou manželstva a lásky. Tá „naša“ z Muráňa môže byť inšpiráciou k autentickosti.
PS. Ak by Vám tento príbeh v mojom podaní trochu zaváňal pátosom, vedzte, že aj podľa historikov nie je iba výplodom fantázie mladíka plného obdivu k staršej, preňho nedostupnej žene.
