|
Dovolím si na úvod odcitovať pár viet z blogu političky rómskeho pôvodu Ireny Bihariovej s názvom „Kto nesmrdí, nie je cigán!“ alebo 6 krokov k rómskemu vlastenectvu: „Nenechajme si nahovoriť, že musíme fungovať ako pozitívne vzory pre ľudí z osád. Pretože väčšina z nás nimi nie je a ani byť nemôže.
V čom by som sa im mohla ponúkať za vzor? V tom, že som mala šťastie a narodila som sa do integrovanej rodiny? Že moju mamu neprepustili v 89-tom z práce, nedeložovali našu rodinu pre dlhodobú stratu príjmu z paneláku a že som bola vychovávaná v sociálnej infraštruktúre majority? Môžem sa porovnávať len s tými, ktorí so mnou stáli na štartovacej čiare. Rómovia z osád stáli asi tak dva svetelné vesmíry za ňou. Nebolo by to fér porovnávať sa s nimi a núkať sa im za vzor. Ich vzorom môže byť právnik, ktorý vzišiel z osady, nie právnik, ktorý v nej nikdy nežil.“
Prečítajte si
Krásne napísané, úprimne a zároveň s rešpektom k sebe aj k tým, ktorých štartovacia čiara bola naozaj na prahu chatrče bez vody a elektriny, kde sa v jednej izbe tlačili s desiatimi súrodencami. Zdanlivo bez akýchkoľvek vyhliadok do budúcnosti. Zdanlivo. Lebo boli aj takí, ktorí ten prah prekročili a dotiahli to celkom ďaleko. Aj keď to skôr ako skok do diaľky či do výšky bol skôr náročný horský výstup. Ale nie nezvládnuteľný. Svoje by o tom vedela povedať prvá rómska spisovateľka a dramatička Elena Lacková, ak by ešte žila. Myslím, že ona by im mohla byť dobrým vzorom.
Štartovacia čiara v osade
Elena Lacková sa totiž v roku 1921 narodila (a dlho aj žila) v osade. V rómskej osade tu za kopcom vo Veľkom Šariši. Štyri roky obecnej a štyri roky meštianskej školy absolvovala ako jediné dieťa v osade, ostatné deti to dotiahli najďalej do tretieho ročníka. A, ako neskôr priznala v rozhovoroch s Milenou Hübschmanovou, ktorá zaznamenala jej životný príbeh do knihy „Narodila som sa pod šťastnou hviezdou“ (mimochodom, preloženej do niekoľkých svetových jazykov), čítať vedela jediná v osade. Ako dieťa chodievala do školskej knižnice a čítavala do noci. Pri splne mesiaca aj vonku, aby nemrhala vzácnym petrolejom. A písala básne. Tým všetkým sa už v ranom veku líšila od ostatných dievčat v osade.
Ďalšie vzdelanie jej však v čase protirómskych opatrení Slovenského štátu nebolo umožnené, a tak sa vydala a narodili sa jej prvé z jej detí. V tom čase bola svedkom toho, ako všetkým takmer 400 Rómom vo Veľkom Šariši zbúrali domy a násilne ich pod rúškom noci vysťahovali na kopec Korpáš mimo mesta, kde si nanovo museli budovať zemľanky. Boli to ťažké časy. Vtedajšie diskriminačné opatrenia urobili z Rómov neplnoprávnych občanov, nepriateľské živly, tým olašským zakázali kočovať a tí usadlí, ktorých bola väčšina, museli odstrániť svoje obydlia od verejných ciest.
Rómovia nesmeli cestovať verejnou dopravou, navštevovať verejné priestranstvá a do miest či dedín smeli vstupovať len vo vymedzené dni a hodiny. Vo Veľkom Šariši len medzi 12.00 a 14.00 hod. Na nákup. Dodržiavanie týchto opatrení bolo mimoriadne aktívne a kruto vynucované najmä príslušníkmi polovojenskej Hlinkovej gardy, ktorým legislatíva umožňovala rôzne formy priamej fyzickej agresie.
Mladí rómski muži boli v tzv. pracovných táboroch zneužívaní na najťažšie manuálne práce pri stavbách priehrad, ciest a železničných tratí, neskôr boli celé rodiny deportované do zaisťovacích a koncentračných táborov a po potlačení SNP sa rómske osady nevyhli ani perzekúcii zo strany nemeckých nacistov. Ale rómsky holokaust nie je predmetom tohto príbehu. Pre Elenu Lackovú však jej osobná skúsenosť s ním bola silným podnetom pre napísanie jej prvej divadelnej hry a prvej hry rómskeho autora na našom území Horiaci cigánsky tábor.
Cigánsky tábor
Elena neostala len pri scenári. Hru nacvičila s rómskou mládežou v osade a po prvotných úspechoch u šarišských Rómov zo širokej okolice urobila z tohto ochotníckeho súboru kočovné rómske divadlo, ktoré za dva roky odohralo vyše stovku predstavení po celom Československu, za čo sa mu dostalo aj patričnej pozornosti domácich i zahraničných médií. Chcela u Rómov pozdvihnúť ich sebavedomie a hrdosť a u ostatných záujem o toto etnikum, čo sa jej nesporne podarilo. Navyše, za hlavnú postavu tejto hry si, úplne v rozpore s hierarchiou pohlaví v rómskej komunite, zvolila odvážnu rómsku dievčinu, ktorá sa stala partizánkou.
Ilustračné foto - pixabay.com
Elena Lacková napísala ešte ďalšie tri poviedky o rómskom holokauste, rozhlasovú hru Žužika, ktorú pre Československý rozhlas nahovorili vtedajší poprední herci, a tiež knihu Rómske rozprávky, ktorú sa jej podarilo dostať takmer do všetkých slovenských škôl a knižníc a o ktorej diskutovala s deťmi na množstve čitateľských besied.
Chcela v rómskych deťoch vzbudiť túžbu po vzdelaní, ktorú mala sama ako dieťa veľmi silnú, a to aj napriek tomu, že vtedy boli rómske deti v škole úplne odsúvané na vedľajšiu koľaj až tak, že keby sa učiteľke neprišla sťažovať jej pokrokovo zmýšľajúca mama, nenaučila by sa ani jedno písmenko. Ako sama povedala: „Bola som pre ne vzor, že keď sa budú učiť, že sa uplatnia v spoločnosti, že nebudú diskriminované, že nebudú podceňované a že vzdelanie ich povznesie.“ Bola ICH tetou rómskou spisovateľkou.
Vtedajší režim v nej zase videl vzor „vyspelej súdružky cigánky“, ktorú chcel v rámci propagácie socialistickej rovnoprávnosti využiť na pozícii osvetovej pracovníčky. Svoju prácu robila dobre a stíhala sa v rámci nej venovať osobitne aj tak potrebnej osvete medzi rómskym obyvateľstvom. Chodila veľa po osadách, vzdelávala, organizovala kurzy a kultúrne podujatia a keď bolo treba, bola aj ich „advokátom chudobných“.
Prvá rómska absolventka vysokej školy
A išla ešte ďalej, aby bola dobrým príkladom. Stala sa prvou Rómkou v Československu, ktorá vyštudovala vysokú školu. Vo svojej autobiografii spomína na slová vtedajšieho dekana Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe : „Studenti, máte mezi sebou cikánskou ženu. Je to snad poprvé v dějinách, co cikánka stanula na púdě naší slavné univerzity.“
Aj prodekan vo svojom príhovore vyzval dekanát aj študentov, aby tejto prvej rómskej poslucháčke každý podľa svojich síl pomáhali. Keď po sťahovaní rodiny, prerušení štúdia kvôli jej uživeniu a po následnom dochádzaní na diaľkové štúdium z Prešova ukončila štúdium odboru vzdelávania dospelých, bola už babičkou deviatich vnúčat.
Prečítajte si
(2)(3)(4).jpg)
Celý život sa ako rómska aktivistka snažila napomáhať zlepšeniu vzájomného spolužitia Rómov s majoritou. Po roku 1989 mala významné postavenie v boji za ich emancipáciu, spolu zakladala Kultúrny zväz rómskej národnosti, podieľala sa na organizácii prvého rómskeho festivalu, konajúceho sa v Prešove a snáď najväčším úspechom tej doby sa pre ňu javilo oficiálne uznanie rómskej národnosti, ku ktorej sa Rómovia už pri sčítaní obyvateľov v roku 1991 mohli prihlásiť.
V roku 2000 bola pražským Židovským múzeom ocenená medailou Chatama Sofera za prínos umeleckého spracovania rómskeho holokaustu a o rok neskôr ako prvá Rómka v našej histórii prevzala z rúk prezidenta štátne vyznamenanie Rád Ľudovíta Štúra III. triedy.
Neuverila beznádeji výhľadu z chatrče
Ako pri tom všetkom zvládala starostlivosť o svoju veľkú rodinu, ktorá je pre Rómov odjakživa najvyššou hodnotou, nám môže napovedať už samotný názov jej autobiografie. Narodila sa pod šťastnou hviezdou. Jej uhol pohľadu a prístup k životu boli v rámci jej majoritou zaznávanej menšiny naozaj „menšinové“ v tom najlepšom význame slova.
Nedovolili jej podľahnúť potlačenému sebavedomiu či predsudkom zvyšku spoločnosti. Nedovolili jej uveriť beznádeji výhľadu z prahu chatrče. Naopak, s odvahou v srdci cez ten prah vykročila z tmavého tieňa osady. Nenechala neblahé životné podmienky zadusiť svoje nadanie a túžbu písať. Vymanila sa z hlboko zakorenených konvencií submisívneho postavenia žien v rómskej komunite a až do svojej smrti 1.januára 2003 v Košiciach dokazovala, že aj keď je to „náročný horský výstup“, nie je nezvládnuteľný. Že sa to DÁ.
A že tým, ktorí majú podobnú štartovaciu čiaru, môže byť celkom dobrým vzorom.
