Každé dieťa sníva. Ja som napríklad chcela byť lekárkou. Asi preto, že som trávila pomerne veľa času u lekárov. Ak som nebola prechladnutá alebo nemala zapálené dutiny, tak som riešila problémy s kĺbmi. Trvalo to celý rok, kým mi stanovili správnu diagnózu, teda reumu a ďalší rok som brala liečbu. Mala som zakázaný pohyb, športové aktivity a tak sa mi ozvala skolióza.

Muselo to byť pre mojich rodičov náročné, keď stále chodili iba po lekároch. A to som nebola ich jediným dieťaťom. Lekárske prostredie na mňa zanechalo silný dojem. Chcela som byť lekárka, ale k lekárom som už chodiť nechcela.

Prestala som tiež počúvať všetky tie zákazy a začala som tancovať a športovať. A tak sa veľakrát stalo, že po odbehnutých 10 km ma čakali 2 hodiny ľudových tancov. Vyplatilo sa a onedlho som bola v plaveckej reprezentácii. Hoci na papieriku som ešte stále mala napísané – necvičiť.

Každé dieťa má svoje sny, každé dieťa má aj svoje zdravotné problémy, s ktorými rodičov potrápi. Ale rozdiel je v tom, že tie moje bolo možné riešiť. Lekárkou som sa nestala, no napriek tomu som sa dostala k pomoci iným, aj tej zdravotnej.

Videla som matky, ktoré čakali dlhé hodiny v rade na zdravotnú starostlivosť. V horúčave, vonku, iba v tieni stromu, ak tam nejaký bol. Počúvala som príbehy žien, ktoré si musia aj do pôrodnice doniesť vodu, aby sa mali v čom po pôrode umyť. Videla som prázdne lekárne vo vojnových oblastiach, kde kvôli vojne, nepokojom, ale aj administratívnym prekážkam nedokázali zabezpečiť zásoby liekov.

Audrey Hepburnová v Somálsku, v náručí s podvyživeným dieťatkom.  Foto - UNICEF

Čo myslíte, ako sa musí cítiť matka, ktorej dieťa ochorelo na cukrovku, ale inzulín nie je dostupný niekoľko sto kilometrov? Ako sa musí cítiť matka, ktorej dieťa má vysoké horúčky, ale nemá peniaze na to, aby mu kúpila lieky na zníženie teploty? Ako sa musí cítiť matka, ktorá zo stresu každodennej streľby stratí mlieko, nedokáže už kojiť a aj keď dostane náhradu mlieka, nemá pitnú vodu, z ktorej by ho pripravila?

Často vidím nenávistné komentáre na sociálnych sieťach pod príspevkami, cez ktoré hľadáme pravidelných darcov na pomoc vo svete. Vždy ma zarážajú najmä nenávistné komentáre od žien, matiek. Nemyslím, že existuje matka, ktorá by chcela vidieť svoje dieťa trpieť a umierať. A verím, že žiadna z nich by nechcela vidieť trpieť svoje deti tak, ako trpia deti, ktorým aj UNICEF pomáha. A o tom je pomoc, ktorej sa venujem dnes.

Ja som všetky zdravotné problémy prekonala. Lebo moji rodičia ma mohli zobrať k lekárovi, mohli zabezpečiť lieky. Mohla som normálne študovať a mohla som si vybrať prácu, ktorej sa chcem venovať. Mnoho detí na svete také šťastie nemá. A preto je dôležitá pomoc, ktorá sa im dostane. Lebo aj oni tak môžu dostať šancu na normálny život a splniť si svoje sny. Teraz, tak ako to bolo aj v minulosti.

Vedeli ste napríklad, že herečka Audrey Hepburnová bola kedysi tiež chudobná a odkázaná na pomoc? A keď z nej bola už slávna herečka, stala sa Vyslankyňou dobrej vôle UNICEF, čo sama považovala za tú najúžasnejšiu rolu vo svojom živote.

Ako láskavá matka sa Audrey Hepburnová starala o deti v núdzi po celom svete. Mala na to aj osobné dôvody, prečo sa rozhodla pomáhať. UNICEF jej totiž v ťažkom povojnovom období veľmi pomohol a zachránil ju od podvýživy a hladu.

„Sama som dôkazom toho, čo UNICEF pre deti znamená, pretože aj ja som bola jedným z tých detí, ktorým hneď po 2. svetovej vojne poskytol jedlo a zdravotnú starostlivosť. Takže o existencii UNICEFu viem vlastne celý život.“

Neviem, či Audrey snívala o tom, že raz bude herečkou. Ale mnoho chudobných detí o tom sníva. Ktovie, možno aj vďaka pomoci zo Slovenska sa to raz niektorému z nich naplní.