Ešte včera som on nej nevedela ani štvrť slova. Teraz viem, že umrela. Bola jednou z nás. Mladá žena, mama, učiteľka, zanietená bežkyňa. Do včera som netušila, že jestvovala. A zrazu som narazila na článok o behu, ktorí zorganizovali ostatní bežci v snahe dokončiť, čo ona nestihla.

V Memphiskom campuse dokončili beh, na ktorý sa vydala 34-ročná žena jedno ráno o 4:20, keď ju náhle niekto vtiahol do veľkého SUV. O tri dni našli jej telo pohodené niekde pri ceste. Následne zatkli 38-ročného muža, ktorého v roku 2020 prepustili za dobré správanie z 20-ročného trestu za únos. 

Zalial ma nesmierny smútok. Spomenula som si na príbeh mladej ženy v Banskej Bystrici, ktorú počas behu prepadli. Ubránila sa a utiekla. Nasledovalo odporúčanie polície, aby ženy nevychádzali za šera a tmy von. Rozumela by som vyhláseniu, že milí ĽUDIA, za tmy sa na sídlisku pasú diviaky, v záujme osobnej bezpečnosti nevychádzajte von. Ale tu sa pasú len dvojnohé tvory obraté o štipku citu a zjavne IQ, ktorí - neschopní uplatniť svoje "mužstvo" inak, poľujú na ženy.

Odporúčanie nevyšlo ani v Nitre na hrádzi, kde inú krásnu ženu mentálne nedovyvíjaný jedinec zmastil tak, že som premýšľala nad tým, kedy a či vôbec niekedy ešte táto 50tnička bude mať odvahu obuť si bežecké topánky. 

Jej utrpenie ma bytostne bolelo a jej traumu som hlboko prežívala. Pred pár rokmi ma počas behu prepadli tiež. Za bieleho dňa. Žiadne šero. Žiadna opustená hrádza. Horúce, takmer letné ráno. Chlapíkovi sa asi zdalo, že keď mám krátke bežecké gate, tak by som si dala. Nedala. Napriek tomu som dostala. Long story short. Tiež ho pustili z basy za príkladné správanie, ale vonku sa mu až tak nedarilo. Mala som šťastie, lebo inde útočil nožom. Bola to kombinácia šťastia, uvedomelého správania a aj pevných nervov, ale napokon skončil v base. 

Keď počujem o ženách, ako som ja, zovrie sa vo mne všetko do jednej veľkej päste. Nechcem počúvať, kedy nemám behať a vôbec pohybovať sa po vonku. Nechcem, aby mi niekto kázal, že nemám mať krátke gate a tričko s krátkym rukávom (nedajbože tielko alebo športovú podprdu). Aby mi niekto z kraja chodníka komentoval tvar a veľkosť môjho zadku, či a ako mi skáču prsia a že mám také či onaké nohy.

V tejto krajine je to samý stylista. Nemám záujem, aby mi zákonodarcovia strkali prsty virtuálne do vagíny a rozhodovali o tom, kedy a čo so svojim telo smiem urobiť. Ja im tiež neleziem do penisov, neskáčem na nich (koľkokrát fakt polonahých) počas športu a neurčujem smer toku spermií. O pískaní a komentároch na ulici ani nehovorím. Mimochodom, vedeli ste, že tehotenstvo vlastne fakticky začína spermiou??? Poďme si pokecať o vazektómii, borci!!!

Akoby tu prestali jestvovať hranice. Nechajte nás žiť. Starajte sa o vlastné telá, o vlastné handry a ak vy nehráte podľa pravidiel, nevytvárajte ich nám. Ja sa rozhodne menej ako ktorýkoľvek muž necítim.

Jeden deň môže napokon ostať na celý život. 

Mimochodom, volala sa Eiza Fletcher.