Pri varení relaxujem už od detstva. Keď som ako prváčka chodievala domov zo školy, spolu s mladším bratom sme si varili krupicovú kašu, párky a miešané vajíčka. Cez víkendy som piekla bublaninu a vykrikovala z okna na mamu: „Poď sa pozrieť, či to už je hotové.“ .

Ako hotelová manažérka som najradšej trávila čas v kuchyni a asistovala kuchárom. Pritom som odkukávala recepty. Varenie a pečenie sa stalo mojím koníčkom. A tento koníček mi spríjemňoval život kamkoľvek som išla. V rozvojových krajinách aj v humanitárnych krízach. 

Keď som sa začala venovať pomoci ako dobrovoľníčka v Keni, strašne mi chýbal syr. Stále som o ňom rozprávala. No a deťom v škole začali distribuovať trojuholníky taveného syra. Ušlo sa aj mne. V domčeku som začala variť cestoviny so syrovou omáčkou pre učiteľky. Občas sme omáčku vymenili za rajčinovú.  Tvrdili, že nič lepšie nejedli. Ako dobrovoľníčka som mala veľmi malý rozpočet. Čím dlhšie som bola v Keni, tým viac som sa tešila na jedlo, ktoré mi pripomínalo domov. Vrcholom môjho kenského kulinárskeho umenia bolo tiramisu. V obchode som objavila mascarpone.  Smotanu sme vyšľahali vidličkou. 

Ryža s fazuľou

Všetci tí, ktorí dlhšiu dobu pracovali v Keni či  okolitých krajinách, určite nezabudnú na ryžu s fazuľou. Servírovali ju takmer každý deň.  Na obed aj večeru. Dali by sme čokoľvek za niečo iné. Sme proste rozmaznaní. 

Takto som sa ocitla v utečeneckom tábore Kakuma, na hranici Kene a Južného Sudánu. S ryžou a fazuľou. Mala som ale šťastie. Pomáhala som s administráciou projektov misionárom (nie humanitárnym organizáciám), ktorí v tábore viedli jediné učňovské stredisko. Čo znamenalo aj voľný prístup do kuchyne, hoci sme mali na misii kuchára.

Náš kuchár v Kakume tiež rád koštoval moje jedlá.  Foto - archív M. Sliacka

Život v Kakume ide veľmi pomaly. Čas som si krátila varením. Náš kuchár neustále nado mnou krútil hlavou, že belošku ešte variť nevidel. Ani sa mu nečudujem. Všetci belosi, ktorých stretol, si platili miestnych kuchárov. Začala som zľahka. Cestovinami, mäsom... Na misii sme chovali kačky, zopár sliepok a mali k dispozícii kačacie vajíčka. V špajze som našla dokonca droždie. Tu sa moja fantázia začala rozširovať. 

Chýr o mojich večeriach sa rozniesol pomerne rýchlo. Pracovníci UNHCR, ktorí koordinovali tábor, dúfali, že sa im pošťastí a niektorý z  víkendov ich pozveme na večeru. Vymeniť ryžu s fazuľou  za pečené kuriatko s ryžou, bolo veľmi lákavé. Občas som napiekla aj čerstvé chlebové buchtičky. Misionári mi nosili nové suroviny z trhu. Ovocie, zeleninu, dokonca sa im podarilo zohnať kapustu. A tak sa jedna z našich kačíc ocitla na pekáči. Ako prílohu som urobila svoju prvú parenú knedľu. V tom momente bola najlepšia, akú som kedy jedla. 

Všetko iné, len nie ryža a fazuľa.   Foto - archív M. Sliacka

Ja viem., môže sa to zdať nefér, keď si takto vyváram v tábore plnom chudobných ľudí. Ale bolo to moje jediné potešenie. Do tábora som sa dostala po tom, čo mi v priebehu roka po pracovnej ceste v Južnom Sudáne ochrnuli ruky. Bojovala som s podozrením na sklerózu multiplex, prácu v kancelárii za celý čas, čo som bola v nemocnici, nemal kto dokončiť. A keď to celé prehrmelo, nemali sme projekt na môj plat. Našla som dočasné riešenie a odišla ako dobrovoľníčka pomôcť s administráciou projektu jediného učňovského strediska v utečeneckom tábore pre asi 120 000 utečencov. Často som sa cítila veľmi osamelo. 

Piatkové večere prinášali mnoho výhod. Nielen pre mňa, ale pre celé centrum. Pri dobrej večeri sa nám takmer vždy podarilo dohodnúť projekt, financovanie nejakých aktivít, prípadne materiálne vybavenie školy, do ktorej sa každý školský rok hlásil trojnásobný počet potenciálnych žiakov ako mohla prijať. Bola to pre utečencov jediná možnosť, ako sa vyučiť v tábore nejakému remeslu a začať si privyrábať. 

Moje najobľúbenejšie miesto v utečeneckom tábore Kakuma – kuchyňa a špajza na misijnej stanici. Foto - archív M. Sliacka

Varenie prinášalo veľké výhody aj mne samej. Každý, komu sa podarilo z Kakumy na nejaký čas odísť na dovolenku, neprišiel naprázdno. A mne v chladničke pribúdali darčeky. Parmezán na cestoviny, fľaša dobrého vínka, syry z kenskej farmy... Nenechala som si pre seba. Bola to príležitosť k ďalšej spoločenskej udalosti.

Slovenské Vianoce v púšti

Desila som sa Vianočných sviatkov, ktoré som tu mala stráviť. Ako už len tu na púšti zabezpečím slovenskú vianočnú večeru? Vyhliadka Vianoc bola veľmi smutná. Každý, kto mohol, odišiel na dovolenku.  

Ale stal sa zázrak. Jeden z misionárov potreboval vybaviť niečo vo väčšom meste.  Odletel so zoznamom na nákup. A ja neverím vlastným očiam, keď o pár dní rozbaľujem majonézu, nesolené maslo, hrášok s mrkvou či zemiaky. Dokonca v novinách zabalené kúsky čerstvej ryby ... A tak uprostred púštnej oblasti na hraniciach Kene a Južného Sudánu, sa u nás na Štedrý večer podáva polievka, ktorá sa podobá kapustnici, vyprážaná ryba a zemiakový šalát s majonézou. Z rúry vyťahujem linecké vianočné pečivo, ktoré sa stalo hlavnou atrakciou všetkých vianočných návštev a večierkov. 

Na letisku v Lodware pristála aj moja vianočná večera.  Foto - archív M. Sliacka

Vášeň k vareniu ma neopustila ani v iných krajinách. V Turecku som sa učila sýrske recepty, na Ukrajine som sa utiekala ku klasike. Bravčová masť vymiešaná s cesnakom a kôprom, ktorá sa podávala na hriankách čierneho chleba. Kúpila som si kávovar do kancelárie a piekla domáce koláče. Pri káve a koláčikoch som zabezpečila financovanie opráv rozstrieľaných domov pre takmer 800 rodín. 

Som naspäť doma, necestujem a spomínam na všetky tie jednoduché jedlá, ktoré sme jedli dookola a už som ich nemohla ani cítiť. Na internete čítam o ženských právach. O tom, že muži by mali viac rešpektovať ženy. Ale ako, keď ich v detstve neučíme pomáhať pri „ženských prácach“?

Pochádzam z veľkej rodiny. A mám to šťastie, že mám skvelých rodičov aj súrodencov. Ale nikdy sme sa nezamýšľali nad tým, čo sú ženské a čo mužské práce. Proste každý robil všetko, lebo tak to vo veľkej rodine funguje. Aj lásku k vareniu mám možno po otcovi. Tiež rád varí. Najradšej v nedeľu, alebo keď máme návštevu. Aby sa mohol pochváliť, že varil on. A mama sa nesťažuje. Občas aj napečie. Dokonca bol dlho jediným členom rodiny, ktorý piekol parížske rožky. A k vareniu má vzťah aj môj brat a jeho deti.

Moji rodičia s nami trávili veľa času. Učili nás rôzne veci. Naučili ma aj variť. A tak pozývam všetkých rodičov so svojimi deťmi, aby sa zapojili do kulinárskeho miniprojektu Slovenskej nadácie pre UNICEF Cestu okolo sveta v kuchyni. Pripravili sme pre vás zopár receptov z Kene, Indie, Ugandy, Haiti či Ukrajiny doplnené o príbehy detí z týchto krajín. Stačí sa zaregistrovať. Spolu s deťmi môžete pripraviť chutný obed či večeru. A ktovie, možno aj v nich prebudíte lásku k vareniu, ktorá im bude spríjemňovať ťažké chvíle v živote.

(Autorka je od decembra 2019 riaditeľkou UNICEF Slovensko)