|
Kým som na vás čakala, všimla som si, že mladí Česi mi nerozumeli po slovensky. Aké skúsenosti máte vy?
„Prvýkrát, keď som do Prahy prišla kvôli reklame, som česky veľmi nevedela a moji rovesníci slovenčine vôbec nerozumeli. Potom, keď som točila Rafťákov, odo mňa požadovali, aby som hovorila česky, a tak som sa postupne učila, ale keď vystupujem v nejakej talkšou, či besede sama za seba, rozprávam po slovensky.“
Andrea Růžičková-Kerestešová o filme Rafťáci:
Hostitelia chcú počuť ľubozvučnú slovenčinu?
„Ja si to tak presadzujem, lebo keď hovorím o emotívnych veciach, lepšie sa mi vyjadruje po slovensky. Navyše je dobré, keď Česi nestrácajú kontakt s naším jazykom.“
Je to taká vaša misia?
„Nie, nepovažujem to za svoju misiu. Možno skôr ako misionárka by som sa videla v kresťanstve. Napríklad, často sa vyjadrujem pre kresťanské médiá a organizácie, ktoré pomáhajú mladým dievčatám a ženám, ktoré chcú ukončiť tehotenstvo potratom.“
Ste asi ojedinelá kresťanka v českom šoubiznise.
„Dá sa povedať, že áno. Český národ je ateistický, ale to neznamená, že je neveriaci.“
Čomu teda veria?
„Modernej energii, filozofii New Age, píšu listy do vesmíru. Ja listy do vesmíru neposielam, radšej sa pomodlím.“
Foto - archív Andrey Růžičkovej-Kerestešovej
Vymodlili ste si úspech?
„Nemodlila som sa za úspech, ale za to, aby som neupadla, aby som bola samostatná, vedela zaplatiť nájom, aby som nemusela byť závislá na niekom bohatom.“
Podarilo sa to?
„Áno, som plne samostatná od svojich 21 rokov, čo som ukončila vysokú školu. Nikdy ale neviete v akej situácii sa ocitnete. Teraz som na materskej, potom budem na rodičovskej a neviem, čo sa stane za pol roka. Možno na mňa zabudnú. Šoubiznis je neúprosný. Snažím sa tým netrápiť a dôverujem, že sa stane to najlepšie, čo sa stať môže. Keby však herecké ponuky nechodili, bol by to pre mňa signál, že sa mám ubrať inou cestou.“
Foto - Stano Stehlík
Čo by ste robili, keby ste sa nevenovali hereckej kariére?
„Vyštudovala som pedagogiku, ale venujem sa aj fotografii, čo ma veľmi baví a tomu by som sa chcela venovať viac. Vlastne ja sa tomu venujem stále, len za to neberiem peniaze. Nepotrebujem to. Ak robím výstavy, tak sú charitatívneho rázu. Vo voľnom čase fotím svojich priateľov, rodinu, deti. Človek je pre mňa fascinujúci, ale rada tiež snímam čisté krajiny, keď tam vlastne nie je vôbec nič, prázdnota ma istým spôsobom fascinuje. “
Očarila ma vaša fotografia staršej ženy v prázdnej izbe, okolo ktorej poletuje perie.
„Pred troma rokmi som v mojom, vtedy rekonštruovanom byte, odfotila moju takmer storočnú susedu. A to perie, čo tam poletuje, mi priniesol bezdomovec, ktorého som zamestnala na rekonštrukčné práce.“
Foto - Andrea Růžičková-Kerestešová
Nebáli ste sa?
„Veď ja som tam nič nemala, prečo by som sa mala báť? Chcel pracovať. Najprv sme si ho jeden deň vyskúšali, potom každý deň dostával na ruku toľko, koľko sme uznali za vhodné. A na tú fotku som mala jeden jediný deň, keďže sa tam menila podlaha. Začala som zháňať perie a vtedy sa ten pán ponúkol, že mi donesie vankúš. V tom je to krásne, že vankúš mi priniesol bezdomovec. To som si nesmierne vážila a to perie mám stále schované. Život je niekedy plný neuveriteľných situácií. “
Majú to Slovenky v Česku ťažšie?
„Všetko má dve strany. Na jednej strane je to tá slovenská exotika, ktorú Česi majú radi. Slovenky, obzvlášť z východu, sú pre nich divošky, excentrické ženy, ktoré majú v sebe oheň. Česi tvrdia, že toto českým ženám chýba, že sú mdlé a nudné.“
Foto - Stano Stehlík
Aj vy to tak vnímate?
„Mhm... Máme viac energie a to je to, čo sa hlavne českým mužom na nás páči. Niektorí sa toho ale zároveň desia (smiech). A potom je tu druhá strana, že sme prisťahovalkyne. Sme tie, ktoré Češkám berú prácu a chlapov.“
Takže už máte u Češiek dva mínusy!
„Áno, aj prácu tu mám a aj chlapa som si tu zobrala (smiech). Na začiatku som zažívala nepríjemné okamihy, keď mi dávali najavo, že som nejaká Slovena, ktorá sa sem bohvieako dostala! A ešte k tomu bez hereckej školy.“
Ako v takých situáciách reagujete?
„Ignoráciou, pretože akonáhle by som sa začala brániť, tak by som im dala za pravdu. Nemám potrebu niekoho presviedčať o svojej čistote. Ja to neriešim, každý má právo na názor. Keď niekto bude chcieť o mne rozprávať škaredo, tak to bude robiť.“
Foto - Stano Stehlík
Napríklad bulvár? Je český bulvár horší ako slovenský?
„Niekedy sa mi zdá ten slovenský voči mne horší ako český. Na ten slovenský sa viac hnevám ako na český.“
Prečo?
„Slovenský bulvár o mne nikdy nepíše pozitívne, zaujímajú ho iba prúsery. Veď by ma mali ako Slovenku chrániť, nie? Oni o mne vyberajú iba zlé správy. Teda aspoň tak sa to ku mne dostáva. “
Čo napríklad?
„Napríklad pred pár rokmi sa mi pri tancovaní stala nehoda a bola som čiastočne odhalená, slovenský bulvár mi to pripomína doteraz! A čo sa týka českého bulváru, sú tu časopisy s miernejšou dávkou bulváru, ale aj tie so silnejšou, ako Pestrý svět, Na Kafičko, Rytmus života a pod. Tie považujem za najhoršie, pretože z desiatich autorizovaných rozhovorov vytiahnu rôzne vety, pospájajú a dajú im iný význam. To človek ani nemôže dať na súd. Pokiaľ to ublíži mne, tak ja sa s tým vyrovnám. Horšie je, keď to zasahuje mojich blízkych. Ale inak musím skonštatovať, že s bulvárom vychádzam dobre.“
Ako sa dá s bulvárom vychádzať dobre?
„To funguje tak, že aj ovca je celá, aj vlk sýty. Pravidelne volám bulvár na moje charitatívne akcie. Keď prídem na nejakú párty, nepatrím k tým, čo sa im stavajú chrbtom, ale poskytnem rozhovor, nechám sa vyfotiť. Oni si urobia svoju prácu a odídu. Nikto ma nesleduje, nikto ma nečaká pred bránou. Za tých 10 rokov sú to stále tí istí novinári, fotografi. Keď som sa začala o nich zaujímať, pochopila som, že aj oni majú rodiny, svojich maznáčikov, deti, psíkov, mačičky a ja sa na nich pýtam. Vďaka tomu náš vzťah získava iný rozmer. Uvedomila som si, že tí ľudia to robia pre peniaze, a je to ich práca. Ja nemám právo nikoho súdiť. “
Foto - archív Andrey Růžičkovej-Kerestešovej
Ako na bulvárne články reagujú vaši rodičia?
„Dobré časopisy im posielam ja a škaredý bulvár im nosia známi. Vždy vtedy mame hovorím, že to ukazuje charakter toho kamaráta.“
Ako sa k vám správajú, keď navštívite vašu rodnú obec Hlinné, pri Vranove nad Topľou?
„Obľube sa teším v rómskej osade, lebo ich pravidelne navštevujem. Väčšinou na Slovensko nosím oblečenie, ktoré sa najprv rozdelí medzi rodinu. Potom, čo si nezoberie rodina, posielame do osady k radosti jej obyvateľov. Máme spolu pekné vzťahy. Ostatní ma stále vnímajú ako tú Andrejku, ktorú poznajú z detstva.“
Chodia vám herecké ponuky aj zo Slovenska?
„Pol roka som na Slovensku točila Ordináciu a seriál Zlomok sekundy. Bolo to fajn, ale uvedomila som si, že v českých podmienkach sa cítim lepšie. Možno to je tým, že som v Česku začínala a zvykla som si na ten spôsob práce.“
Foto - Stano Stehlík
Čím sa líši spôsob práce Čechov a Slovákov?
„Vlastne je blbé, čo teraz poviem, ale keď som v českom štábe, cítim sa prirodzene. Keď som natáčala na Slovensku, tak som cítila ako medzi cudzincami. V Česku ide o to, aby ste veľmi nehrali. Keď sa pozriete na slovenské seriály, tak tam všetci hrajú. Nehovorím ale, že je to zle. Proste je to iba inak.“
Myslite tým divadelný prejav?
„Áno. Pokiaľ neberieme nejaké artové slovenské filmy, ktoré sú v poslednej dobe veľmi zaujímavé. Ale keď televízna tvorba je o hraní. A v Česku sa na hercov apeluje, aby boli prirodzení. Moje herectvo má byť nehrané. Ja moju rolu iba žijem.“
Možno by ste to inak vnímali, keby ste prešli slovenskou školou...
„Nevzali ma.“
Foto - archív Andrey Růžičkovej-Kerestešovej
Bolo to veľké sklamanie?
„Obrovské! Ja som na Vysokú školu múzických umení do Bratislavy išla v sedemnástich a neprešla som posledným kolom. Postúpili iba tí, ktorí tam mali konexie, vzťahy, ktorí si brali kurzy herectva u profesorov. To, že som postúpila do tretieho kola, bol obrovský úspech, Viac som to už ale neskúsila, napriek tomu, že mi povedali, aby som sa usilovala o rok znova. Nedovolila mi to moja východniarska hrdosť. Bolo to jedno z najväčších sklamaní v živote, za ktoré som teraz veľmi vďačná.“
V seriáli Vyprávěj, v ktorom stvárňujete hlavnú úlohu, hráte Slovenku, ktorá šťastie prišla hľadať do Prahy. Je to trocha aj Váš príbeh. Uľahčilo vám to hereckú úlohu?
„Určite áno, pretože som sa vedela do tej situácie viac vcítiť. Niekedy sa mi stáva, že vo filmových rolách sa troška odzrkadľuje aj ten reálny svet.“
Andrea Růžičková-Kerestešová v seriáli Vyprávěj:
Seriál je návratom do čias socializmu, ktorý ste vy nezažili. Čo ste sa vďaka tomu filmovému projektu dozvedeli?
„Príbeh Evy Dvořákovej bol veľmi spojený s príbehom mojej mamy. Ona prežívala podobné situácie, obzvlášť, keď v roku 1968 do Československa prišli Rusi, o čom sa dozvedela, keď cestovala vo vlaku. Aj moja hrdinka cestuje vtedy vo vlaku a pociťuje strach, ako moja mama vtedy. Väčšinu veci, do ktorých som sa chcela vžiť, som konzultovala s mamou.“
Zahrali ste si v rôznych seriáloch. Ktorý z nich je Váš obľúbený?
„Vyprávěj, lebo ma dostal do povedomia a zároveň medzi skutočných hercov. Vďaka nemu som sa dostala mimo komerčnú scénu. Predtým som bola reklamná herečka. Ordinácia v ružovej záhrade, či Cesty domů možno nie sú na tak vysokej kvalitatívnej úrovni ako Vyprávěj, ale je to moja obživa. Ja som iba herec a plním to, čo si produkcia a réžia vymyslí. Ale zase vďaka Ordinácii som sa veľa naučila z medicínskeho sveta.“
Nechceli ste hrať v divadle?
„Nie. Aj som tam bola, ale odišla som. Nie je to moja cesta. Radšej sa budem venovať fotografii.“
Snívate o hereckých cenách, ako napríklad Oscar?
„Nie. Nepotrebujem cenu k tomu, aby som si seba vážila.“
Foto - Stano Stehlík
Ako bude vyzerať váš život po narodení dieťaťa?
„Plánujem polročnú pauzu, lebo to je čas na zžitie sa s dieťaťom. Ale to neznamená, že si neodskočím, napríklad natočiť reklamu.“
Pricestuje za vami po pôrode mama?
„Určite, ale nebude to tak, že tu strávi mesiac, žeby mi s bábätkom pomáhala. Som toho názoru, že nie je úplne zdravé, keď žena prvé týždne po narodení dieťatka trávi s mamou. Ja ten čas chcem zdielať s partnerom. My sme rodina a my si musíme na seba zvyknúť.“
Aký ja váš názor na materskú pre otca? Možno vo vašom prípade to nie je celkom aktuálne, keďže obaja máte slobodné povolania? (manžel je hudobník – pozn. red.)
„Nie úplne. On má teraz voľno, keďže je zamestnaný v pedagogickej sfére, robí asistenta na akadémii múzických umení. Do konca septembra má prázdniny, tak si budeme spoločný čas užívať naplno.“
Foto - Stano Stehlík
Budete dieťa učiť po slovensky?
„Asi budem hovoriť aj česky, aj slovensky. To je zvláštne, ja aj na moje mačičky hovorím po slovensky.“
Myslíte si, že ženy to majú v šoubiznise ťažšie ako muži?
„Áno, určite po tej vizuálnej stránke. Sú nútené stále sa udržiavať, sledovať módu. Ja napríklad nemám stajlistu a nekupujem drahé oblečenie. Chcela by som všetko zachrániť charizmou (smiech). Ale určite budem na sebe pracovať, pretože aj dieťa chce mať krásnu mamu. Niektoré mamičky sa po pôrode zanedbávajú a celý svoj čas venujú bábätku. Bola by som rada mamou, na ktorú bude dieťatko pyšné po všetkých stránkach.“
Prečítajte si aj Podnikateľka Eva Vozárik: Keď je pre ženu vizáž všetko, už je to za hranicou krásy
