Vypočujte si podcast priamo tu:

 

 

Alebo vo svojom obľúbenom prehrávači:

 

 

Aký advent je pre teba magický?

"... môj advent magicky uplynul. Nestihla som si ho ani všimnúť. Mala som síce adventný kalendár, ale len čo som sa čudovala, akým tempom sa blíži očakávaný 24. december. Mala som viac povinností spojených s mojou knihou Magický advent a do toho treba prirátať všedný život: nákupy, darčeky, pečenie niekoľkých druhov koláčov, kolotoč upratovania. Zrazu myslím na toľko vecí naraz, že aspoň v noci sa mi výnimočne nič nesníva. Áno, Vianoce nemajú byť o tom, aby všetko bolo dokonalé tip-top, ale ubezpečujem vás, že u nás to tip-top nie je (smiech)."

Akurát mám rada ten pocit, keď na Vianoce vypnem, lebo všetko je urobené. V tom pre mňa spočíva mágia adventu i vianočných sviatkov. Zavriem sa doma, prestávam existovať, sťahujem sa do alternatívneho, sviatočného vesmíru, kde sa snažím zotrvať v rámci možností dva týždne. Jediné dva týždne v roku, kedy skutočne vypnem a nič nerobím."

 

Žila si v Austrálii, prežila si tam aj Vianoce. Aké boli?

"Je to tam naopak, keď my máme zimu, oni majú leto. Čiže Vianoce sú pre nich o pláži, mori. Bolo zvláštne ísť po mestskej časti Sydney – Parramatte, kde som žila, pľahočiť sa po rozpálených uliciach popod palmy a obrovité platany a zrazu máte pred očami ihličnatý, krikľavo vyzdobený vianočný stromček. Bolo to zvláštne, ale zároveň som to tak nejako akceptovala, nepristavovala som sa pri tom. Chytila ma aj vianočná nálada – dokiaľ sa mi nestalo, že ma majiteľka vyhodila z domu a ja som sa na Vianoce stala bezdomovkyňou. Ale všetko dobre dopadlo. Spolubývajúca Libanonka ma vzala na sviatky k svojej rodine a strávila som nádherné rodinné sviatky. 

Dokonca mi vyšlo v ústrety počasie: lialo nám ako z krhly a na tamojšie pomery bolo chladno, okolo 20 stupňov. Takže aj tam som mala Vianoce pri kozube, v tme, také domácke. Aj darčeky som dostala."

 

A čo vítanie Nového roka?

"Silvester bol tiež zaujímavý, neprežila som ho v Sydney, ale v mestečku Mollymook 250 kilometrov južne od Sydney. Ľudia v Austrálii nestrieľajú, to len u nás. Ohňostroj bol o 21:00 a tým to zhaslo. Krátko po polnoci sme spali ako bábätká. Páčilo sa mi to. Pláž sa konala až na Nový rok."

Austrálske Vianoce Zuzky Šulajovej. Foto - archívu Z.Š.

 

Tvoja nová kniha je plná tradícií a zvykov. U vás sa na Vianoce alebo v predvianočnom čase dodržiavali nejaké zvyky?

"Raz sme skúšali liať olovo, ale mne to veľmi nevyšlo, olovo sa mi rozprsklo na desiatky guličiek. Raz som mala aj barborku – konárik z čerešne – a do Vianoc rozkvitla, no ženích sa tiež neobjavil (smiech).

Počas adventu sme mávali taký pekný zvyk, že sme každý z rodiny každý deň vsunuli do jedného vrecúška nejakú sladkosť, takže 24. decembra sme mali 24 rôznych pochúťok. Na Štedrú večeru fungujeme klasicky: prípitok, chlieb s cesnakom, oblátky s medom (týchto chodov sa neviem dojesť), prekrojí sa jabĺčko, či budeme zdraví, nasleduje kyslá kapustnica s hríbami, rybie filé so zemiakovým šalátom, na záver opekance s makom a ak ešte vládzeme (zvyčajne nie), koláčiky. A potom zazvoní zvonec a ide sa k darčekom. I keď náš psík sa tam často vyberie pátrať ešte počas večere, on je také večné dieťa, čo sa nám stará o zábavu."

 

Cez Vianoce „vypneš“, nepíšeš. Keď sa však opäť do toho pustíš, aký si typ spisovateľky? Píšeš viacero kníh naraz?

„Vždy mám rozpísaný len jeden príbeh, na ktorý sa potrebujem sústrediť a optimálne je, keď môžem písať každý deň. Ja mám síce poznámky k postavám a k tomu, čo sa má stať vždy pripravené. Všetko si poznačím. Ale aj jeden deň pauzy má z deja vytrhne a mám problém sa do toho dostať. Mám pocit, že keď píšem, prestávam existovať. Vnímam len svet, ktorý tvorím. Myslím ako svoje postavy a tam stačí akékoľvek vytrhnutie a musím začať od začiatku.“

 

Nedá mi nespýtať sa na to, ako sa s odstupom rokov pozeráš na svoje kultové Džínsové denníky? 

„Všetky svoje knihy mám rada. Aj keď, ja som neplánovala písať, chodiť po debatách,  poskytovať rozhovory. Som introvert. Trvalo mi šesť rokov od vydania prvej knihy, kým som sa ku knihám začala vôbec priznávať. Moju prvotinu – Džínsové denníky – si vážim za to, že ma dostali tam, kde som. Nasadla som nimi na vlak, z ktorého sa nedalo vystúpiť. No a dnes je z toho najdlhší mládežnícky román na Slovensku. Na druhej strane, romány na pokračovanie autora zväzujú.“