Kamarátka sa mi zdôverila, že má po krk seminárov a kurzov sebazdokonaľovania. Že sa jej už nechce navštevovať rôznych učiteľov, guruov a psychológov, lebo celé roky nerobila nič iné, len sa vzdelávala a pritom stále nemala pocit, že už je konečne dosť sama so sebou spokojná. Vytvorila si v sebe akúsi permanentnú nenasýtenosť po vzdelaní a sebarozvoji a nechala sa ovplyvniť myšlienkou, že to nikdy nekončí. Že hoci prečíta kvantá psychologických kníh, absolvuje desiatky seminárov a prednášok, stále bude iba na začiatku cesty.

Zdôverila sa mi, že keď sa na všetko vykašľala a venovala sa iba strečingu a plávaniu, cíti sa veľmi dobre. Určite jej všetky tie veci niečo osožné priniesli (alebo aspoň niektoré), ale zároveň jej veľmi veľa prinieslo aj umenie vedieť s tým prestať. 

S inou kamarátkou sme sa rozprávali o tom, prečo máme my ženy pocit, že musíme neustále rásť a dosahovať nové a nové ciele. Prečo vyštudujeme dve vysoké školy a urobíme si doktorát popri deťoch, no stále máme pocit, že nie sme dosť kvalifikované prednášať na medzinárodnom sympóziu a mali by vybrať niekoho vzdelanejšieho? Prečo hovoríme plynule tromi jazykmi, ale aj tak v rozhovore spomenieme, že tá francúzština ešte potrebuje vylepšiť? Prečo, hoci vychováme tri múdre a sebestačné deti, dokážeme poukázať na miesta, kde sme ako matky zlyhali? 

Niekedy mám pocit, ako by sme v sebe nosili akýsi gén nedostatočnosti. Tento gén nás núti chodiť na plastické operácie, držať hladovky a diéty, minúť tisíce na rôzne kurzy a školy. Míňať peniaze na drahé oblečenie, účesy a kozmetiku. No výsledkom je stále nespokojnosť. Mali by sme pre seba urobiť ešte niečo navyše! Ženské časopisy nás v tom povzbudzujú. Urobte niečo pre svoje telo, pre svoju dušu, pre svoju pleť, pre mladistvý vzhľad. Že už robíte? Stále málo. Robte viac.

Dajte si klystýr, črevnú sprchu, dajte sa zatvoriť do tmy, držte pôst, dajte si zmenšiť žalúdok, používajte bio kozmetiku, nie túto, ale túto, investujte do značkového oblečenia… Jeden veľký obchod so zdravím, s dušou a najmä s naším pocitom nedostatočnosti. 

🛒  [Štýlové riflové rúška s ornamentom alebo lemovaním - kliknite tu:]

“Prečítala som asi tridsať kníh o vzťahoch a nemám vzťah, lebo som nikdy nešla na rande,” zdôveruje sa mi kamoška číslo tri. “Tak som sa teoreticky na to pripravila a tak som sa v tom celom stratila, že som nikdy nenabrala odvahu ísť na normálnu schôdzku. Okamžite sa mi v hlave vynorili prípadné diagnózy, ktoré môže mať môj potencionálny nápadník. No, nie je to choré?” Je! Pretože, nikdy sa nebudeme cítiť dosť pripravené, dosť pekné, dosť štíhle, dosť dobre oblečené, kvôli našej snahe o neustále zlepšovanie. No dajme si už konečne pohov. 

Nemusíme sa totálne opustiť a behať po uliciach bez make-upu, oblečenia, s vlasmi na všetky strany. No urobme si v hlave takú malú stopku a vystrčme ju vždy, keď máme pocit, že už sa v tom celom cyklíme. Keď sa v niečom neustále snažíte dosiahnuť viac, keď stále viac do niečoho investujete a s výsledkami nie ste spokojné, predstavte si to ako nepodarenú sériu plastických operácií.

Keď niekto absolvuje ďalšie a ďalšie operácie, aby ho to zmenilo k lepšiemu, stane sa iba karikatúrou samého seba a v jednom momente mu to už nič dobré neprinesie.