Už si vlastne ani nespomínam, kedy som ho začala počúvať a vnímať intenzívnejšie. Skrátka som si v niektorej časti môjho života uvedomila,
že mi niečo, niekto, naznačuje, kadiaľ vedie cesta. A to nemyslím životná a dlhodobá, ale skôr tie bežné rozhodnutia, ktorých urobíme denne tisíc a nepovažujeme ich za mimoriadne dôležité. Nie, nemám napozeraných priveľa častí aktyx, ani nenarážam na to, že mi nejaká náhoda niekedy zachránila auto pred ťukesom, lebo som sa pozrela letmo. To bolo šťastie. Hovorím o tom šepote, ktorý nám niečo naznačuje v tomto ukričanom svete, o šepote, ktorý často nepočuť.
Aj keď som tomu spočiatku nerozumela, dnes sa učím a počúvam. A to vrele odporúčam, zaiste to však poznáte. Ako keď máte taký ten pocit, že niekam nemáte ísť, lebo to možno nedopadne najlepšie. A ono, ostanete doma, nič sa nestane, ale vy viete, že ste urobili dobre. Bežne sa mi stáva, že zavetrím niečo zlé a kolegovi naznačím, niečo sa stane. Spočiatku sa mi smial, dnes už vie, že bude prúser alebo dlhá porada.
Prípadne vycítim už na pohodové, že tento človek nezapadne, chémia je jedna vec, no taký ten pocit je pre mňa oveľa viac. Hovoríme tomu inštinkt, no, nech je to čokoľvek, funguje to. Je síce pravda, že keď tak premýšľam nad tým, čo píšem, možno si ma predstavíte pri veľkej guli, piatich mačkách a menom na štyri. Písmenká. No pravdou je, že som si dnes silu inštinktu uvedomila asi ako nikdy, a tomu hore ďakovala. Či už za šepot, nasmerovanie, feeling. A prečo toľko tárania o hlase, ktorý možno pôsobí vymyslene?
Lebo som dnes odchádzala od sestry, a po ceste domov ma to ťahalo k starej mame. Videla som, že sa svieti, a teda, že je pri nej moja mamka, starú mamu som videla cez obed, času som veľa nemala, ešte milión povinností. Nedeľa večer, veď to poznáte, mrzlo, mrzutá som bola trošku aj ja. Ale šepot, ktorý nepočujete, ale ja počúvam, mi akosi naznačil, choď a pozdrav dievčatá…daj si s nimi kávu, rodina je najviac.
A tak som sa s úsmevom rozbehla za nimi, vbehla do domu a zistila, že mamka už asi odišla. Hm, museli sme sa minúť. Tak aspoň pozdravím starú mamu…
Ležala. Na zemi, v obývačke a preľakane nariekala, lebo sa nedokázala dvihnúť. Nič sa jej, chvalabohu, nestalo, bola iba vystrašená, viac už iba ja, pohľad na ležiacu starú mamu vidieť nechcete. A verte mi, hneď, ako som sa otriasla a vedela, že je všetko v poriadku, som so slzami v očiach ďakovala… že som počúvla.
Ženy, dámy, slečny, kamošky, riaďte sa inštinktom, pocitom, srdcom, dokáže zachrániť život. A čo je viac?
Prečítajte si aj A vieš prečo? Lebo aj Boh je muž!
