Povedala mi raz moja sestra, najlepšia na svete, keď som bedákala a nariekala, prečo musím toľko trpieť. A to nie som večne sa ľutujúca žena. Verte, zvládla som toho na svoj vek viac, ako niekto za celý život. Moji najbližší sú mi svedkami.
Ale súhlasím. Ako veriaca, ako žena, ako pozorovateľka dnešného sveta a nečlenka nejakej sekty. Džízs je muž. Inak by sme nemuseli byť toľko skúšané. Denne.
Keď som sa zamyslela nad piatačkami v triede môjho kamaráta učiteľa, ktorí s nimi teraz znáša mesiačiky, Niagary, ruskú armádu či ako to všetci voláme, došla som k tomuto záveru. Rovnako sa mi táto otázka núkala, keď som ti uvedomila celý ten kolobeh. Žena trpí celý život každý mesiac niekoľko nie hodín, ale dní, lebo to je aj po aj pred aj počas aj stále.
Potom príde na rad vydaj – a zmena mena. Pre mňa koniec sveta, prepáčte. Po prirovnanie a pochopenie nemusíme chodiť ďaleko – povedzte nejakému mužovi, keď sa celý život volá Banán, aby sa pred tridsiatkou premenoval na Citrón. A Banán páli do...zabudnutia. A čo, však to je normálne.
Po svadbe príde dieťa. Najprv komplikované tehotenstvo, sto kíl navyše a hormóny ako na centrifúge. Raz hore, raz dole. Prepáčte, ale aj ten najchápajúcejší muž, to nepochopí. Som žena a akosi automaticky predpokladám, že všetko musím dať dvakrát lepšie ako sa očakáva. A poviem vám, je to fuška. Chlapov milujem. Takých, akí sú. Zahundraní, umierajúci pri soplíku a teplotke, šikovní a milujúci. Ale nie takých, čo majú ženy za menej schopné. Lebo prepáčte, je to tak, že sme minimálne tam, kde vy, aj keď so mnou polovica z vás asi nesúhlasí.
Príklad za všetky drobné. Konkurz, ideálna kandidátka so všetkým, čo sa očakáva.: Ste super! Ale... chceme chlapa. Ďakujeme.
Prečítajte si aj NÁM. Mamám, dcéram, priateľkám, kamoškám, susedkám. ŽENÁM
