Bola som dieťa, ktoré každý večer zaspávalo pri rozprávke. Rozprávky mi čítal alebo vymýšľal môj dedko. Keď som mala asi 3 roky, uspával ma Hviezdoslavom. Básničkou o jarných kvetoch, ktoré neklebetia. Vedela som ju naspamäť a viem ju dodnes. 

Môj dedko mal zásadu, že dieťa treba viesť k vzdelaniu úplne od malička. Deťom treba na všetko odpovedať a so všetkým, čo ich zaujíma ich treba oboznamovať. Keď som mala päť rokov, dedko pritvrdil a čítal mi pred spaním Erbenovu Kyticu. Detskú hlavu bez telíčka, zo začiatku radšej vynechával. Potom prišiel na rad Švejk. Babku dosť zmiatlo, že behám po byte a vykrikujem: “Na Bělehrad!”

Skôr než som šla do školy, vedela som písať a čítať. Dedkovi som nahlas čítavala noviny a on mi pritom vysvetľoval, kto sú komunisti. A prečo v našej rodine komunistov nemáme. Rozprával mi o šesťdesiatom ôsmom. O Dubčekovi, aj o Palachovi. O tankoch v uliciach, o čistkách v 70-tych rokoch. O tom, ako musel opustiť Pedagogickú fakultu, kde bol dekanom, a ktorú od základu vybudoval. Hovoril mi o štúdiách v Prahe a ako porazil v prednese poézie komunistku Jiřinu Švorcovú. Vždy sme sa nahlas smiali, keď išla v telke Žena za pultom.

Keď som mala asi šesť, napísala som svoju prvú knihu. Mala 5 strán a bola napísaná tlačenými písmenami. Dedko mi ju dal zviazať do pevnej väzby a bol na mňa nesmierne pyšný. V zime ma učil lyžovať a korčuľovať, v lete plávať a bicyklovať. Vďaka nemu som vedela, ako si vyrobiť prak, aj kušu. Naučil ma ako postaviť vatru, aj ako ju preskakovať.

Keď som mala deväť, zobral ma do Prahy. Zaviedol ma do hotela Interkontinental, aby som vraj videla ako vyzerá ozajstný hotel. Ukázal mi Národné divadlo, Werichov dom a porozprával, kto bol Kafka a o čom je kniha Proces.

V Krakove ma povodil po židovskej štvrti a hovoril mi o holokauste. O vojne, o Osvienčime, o všetkom. Nebola žiadna téma, ktorej by sa vyhýbal. Nikdy mi nepovedal, že som na niečo príliš malá. Vďaka nemu viem tancovať viedenský aj anglický valčík. Jedine s ním som mohla viesť dlhé diskusie o filozofii, pedagogike, aj o politike. Už pár rokov tu nie je. A niekedy mi diskusia s ním veľmi chýba.

Pred pár dňami za mnou prišiel môj syn a hovoril mi, že báseň od Hviezdoslava sa jednoducho nedá naučiť. Vraj jeho jazyku nerozumie. Vtedy som pochopila, prečo som ja Hviezdoslavovi vždy rozumela. Sedával totiž pri mojej posteli, keď som bola malá.