|
Nedávno som už po neviem koľký raz pozerala českú reláciu o pražských dvoroch. Ulice, ktoré poznám, ukrývajú za bránami starých, mestských palácov také skvosty, akoby človek ani nebol v centre veľkomesta. Jindřišská ulica, kde sme pred dvadsiatimi rokmi chodievali na francúzske čokoládové cukríky, pretože cukrovinky na nej boli najlepšie v Československu, sa mi odrazu ukázala v celkom inom svetle. V jej srdci kopec zelene, priestoru pre deti, starcov, v jej útrobách miesto na svieže nadýchanie sa.
Pražské dvory patria ponajviac školám a kostolom. Nie však všetky. Pražania, ktorí nepotrebujú ani MHD, lebo žijú v takom centre, že je všetko po ruke, vyjdú zo svojho starého činžiakového domu opačných východom a môžu si sadnúť na lavičku pod vysokú lipu alebo sa tešiť z vône ruží. Skrytá Praha, patriaca iba domácim. Sú však dni, kedy tieto mestské klenoty môžu vzhliadnuť aj turisti.
V Bratislave poznám tiež množstvo dvorov. Najmä na Panenskej a Kapitulskej a Baštovej, Panskej, poznám dvor fary sv. Martina, dvor evanjelického Veľkého chrámu, celkom slušne ovládam dlhé, úzke dvory Obchodnej. Tie naše sú apartnejšie, menšie, mnohé nezrekonštruované tak dokonale ako pražské. Len čo niečia ruka dobrovoľne upratala, poukladala, pokosila. Po kútoch veľké kamenné kochlíky plné bylín, staré dlaždice pošliapané toľkými nohami, že by nezrátal nikto.
Najviac ma však trápi Esterházyho palác. Pamätám naň ako na celkom zachovalú budovu, no dnes je pred zrútením. A ten dvor, tá záhrada! Ani si nechcem predstaviť ako vyzeral ten obrovský kus pôdy skôr, ako sa doň pustil zub času, namiesto rúk človeka.
Ak prechádzam Obchodnou a nazerám všade, kde sa dá, dvory sú naozaj upravené, avšak kdeže tie časy sú, keď voňali stromami, kvetinami, keď sa nimi tiahla vôňa z kuchýň gazdiniek, domácich paní. Dvory na Obchodnej ulici slúžia biznisu, nájdete v nich obchody, obchodíky a kaviarne. Aj zato som však povďačná! Mohli dopadnúť ako záhrada v Esterházyho paláci.
Nedávno som bola v nemocnici u Milosrdných bratov a po prvý raz v živote som vošla do dvora kláštora. Vlastne... urobila som to v Grécku, Turecku, urobila som to na niekoľkých miestach sveta, avšak v Bratislave po prvý raz. A tam, koľko nádhery! Na stene kláštora veľké slnečné hodiny, chodníčky a trávnik, kvety a stromy... Všetko udržiavané, esteticky dokonalé. A veru, v samom strede hlučného mesta.
Úžasné mestské paláce sú napríklad aj v Kremnici. Keď som bola v tomto meste, kde žil môj ocko a na miestom cintoríne máme množstvo hrobov, na besede so svojim čitateľkami, zostal mi ešte nejaký čas na prehliadku ulíc. Kremnicu poznám, pravdaže, veď v detstve som v nej prežívala vždy jeden mesiac prázdnin! Celú nedočkavú ma do svojich priestorov vtiahli najskôr dvory. Kremnica je mestom, pod ktoré sa podľa mňa chudoba podpísala najviac. To, čo voľakedy žiarilo, dnes chátra. A rovnako je to aj so starými dvormi, ktoré tiež slúžili inej klientele, ako je tá dnešná. Odpadky, neporiadok... Iba sem tam sa nájde taký, čo človeka poteší.
Dvory pri starých domoch sú v každom meste. Podľa mňa sú dušou palácov, činžiakov. Na dvoroch sa klebetilo, dámy popíjali kávu, dvory sa stali dôverníkmi milencov. Ak niekedy do nejakého vojdete, skúste privrieť oči! V predstavách sa vám určite zjavia jeho pôvodní obyvatelia a možno vás pozvú na dobrý čierny čaj s mliekom a jemný múčnik.
Prečítajte si aj Staré dámy
