|
Mestskí ľudia, žijúci v činžových bytoch, nemajú ktovie koľko možností ako zahnať nudu! Viem, v mestách sú kiná, divadlá, koncerty, v mestách sa dejú tie najrôznejšie veselé udalosti... Na všetko toto však treba peniaze. Žije sa tu oveľa drahšie, náročnejšie, ako na vidieku, či v mestečkách.
Väčšie mestá sú plné starších a starých ľudí, žijúcich v bytoch, kde ešte pred zopár rokmi s rodičmi obývali všetok priestor aj deti. Tie sa však rozpŕchli, manželia pomreli... Veď vieme. Muži umierajú skôr, ako my.
Starším dámam z miest život veľa neponúka. Dôchodky slabé a ešte aj na ne útočia od výrobcov liekov až po najrôznejších ponúkačov hrncov a diek z pravého rúna, o stály príjem sa ich snažia pripraviť zlodeji aj zlí vnuci. Zmierené so slabou pozíciou v dnešnom svete, zmierené s faktom, že už budú len slabšie, podliehajú práve nečestným ľuďom so zlým úmyslom.
Stretávam ich denne. Pomalým, drobným krokom sa ponáhľajú do jediného veľkého obchodného centra v meste a to veru už hneď ráno. Obchod sa prispôsobil. Ak všade otvárajú o desiatej, tu už o ôsmej. Manažéri vedia. Prichádzajú opustené dámy, často v bielych, priehľadných rukavičkách s fajnovými klobúčikmi na hlave. Niektoré pochádzajú ešte z prvej republiky. Prichádzajú na rannú kávičku a zákusok. Nezaplatia viac ako dve eurá. A grátis dostanú aj dvojdecový pohár vody. Ceny sú podľa mňa prispôsobené práve tejto klientele.
Niekedy si sadnem oproti a iba tak sa pozerám. Dámy niekedy čakajú priateľku a tá, keď už konečne príde, dve lastovičky nevedia doštebotať. Napokon... Je to prirodzené. Ak sú v byte samé, ak majú vôkol seba iba steny, nečudujem sa, že vrava im v živote chýba najviac. Niektoré sú však aj celkom opustené. Sadnú si na stoličku, trpezlivo čakajú čašníka a keď ten príde, rozrečnia sa. Hovoria o tom, čo sa im prihodilo včera, hovoria o tom, aké mali sny. A mladý muž, naučený na dámy svojho podniku, počúva a počúva, sústredene pozerá rovno do starých, vyhasnutých očí a na záver sa spýta: Čo si dnes dáte, madam?
Ako obyčajne! Ako obyčajne, mladý muž, odpovie madam a chlapec odbehne. Aby sa o chvíľu vrátil s francúzskym krémešom, kávičkou bez mlieka a pohárom vody: A potom nezabudnite vodu vypiť! Minule ste veru nie! A viete, že človek cez deň potrebuje kopec vody, usmeje sa a už ho niet. Stará pani bielych vlasov s takmer dokonalou trvalou sa pustí do príjemnej činnosti. Začne krémešom a po dvoch kúskoch si odpije z kávičky. Potom položí šálku na podnos, zapozerá sa do veľkého obloka a už aj vidím, ako začala monológ. Alebo... Dialóg? Možno so svojim umretým manželom, možno s dcérou, ktorá sa odsťahovala ďaleko do cudziny, možno si však iba nahlas rozpráva, čo všetko ju dnes čaká.
Celý raňajší rituál v esprese trvá takmer hodinu. Potom si spokojná zoberie čiernu koženú kabelku a opatrne sa pustí schodmi do potravín. No a tam si do košíčka ukladá tri biele rožky, tri plátky šunky, dva plátky kuracieho mäsa, tri jabĺčka, jednu mandarínku a najlacnejší jogurt. Zaplatí najdrobnejšími, aké len človek môže v peňaženke mať a pomaly, s igelitkou v ruke, sa pustí mestom. Aby nesedela doma, aby sa pozhovárala aspoň s mestskými holubmi. Na oplátku im však musí nadrobiť jeden z rožkov.
Staré mestské dámy s klobúčikmi na drobných sivých hlavách sú tie najopustenejšie bytosti, aké v živote poznám. A je úplne jedno, aký pestrý, veselý a fajnový mali voľakedy život.
Prečítajte si aj Na trhovisku
