Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie zriadil hneď po vypuknutí vojny na Ukrajine bezplatnú linku pomoci pre rodičov, učiteľov a tínedžerov. S čím sa na vás obracajú najviac mladí ľudia?

“Najviac mladých trpí aktuálne silnými úzkostnými stavmi. Ide o novú situáciu  - nevedia, čo majú čakať, obávajú sa vojny na našom území. Strach majú aj z jadrového konfliktu, boja sa o svojich blízkych. Situáciu ešte viac zhoršuje to, ak sú úzkostní aj rodičia,  ak podliehajú extrémnym emóciám a prenášajú obavy na deti.

Stretávame sa aj s tým, že problémy detí vyvolávajú rodičia, ktorí podliehajú dezinformáciám, nedokážu dostatočne vyhodnotiť situáciu, nečerpajú informácie z relevantných zdrojov. Telefonujú nám aj tínedžeri, ktorých rodičia držia doma zavretých, boja sa ich pustiť z domu, pretože  majú strach, že by mohla byť naša krajina napadnutá. Niekedy dokáže však tínedžer situáciu oveľa lepšie vyhodnotiť  a koná konštruktívnejšie ako rodičia.”

Čo robí s psychikou pandémia a po nej vojna 

Najskôr to boli dva roky pandémie, počas ktorých boli tínedžeri izolovaní úplne najviac, teraz je to vojna. Aký to môže mať dopad na ich psychiku?

“Mladí ľudia majú teraz väčšie možnosti ako dočerpať svoje zdroje. Mohli sa už vrátiť k tomu, čo mali radi, čo im pomáhalo, čo ich napĺňalo, v súvislosti s uvoľňovaním opatrení. Toto bolo niečo, čo im počas dlhodobej sociálnej izolácie veľmi chýbalo a prispievalo k zhoršovaniu ich psychického zdravia. Pre časť z nich môže byť solidarita a konkrétne kroky pomoci aj impulzom, ako sa začleniť opäť do spoločnosti.

Veľa tínedžerov sa o vojnový konflikt veľmi aktívne zaujíma. Hľadajú možnosti, ako pomôcť, zjednocujú sa a to pomáha im. U mladých, ktorí trpeli počas pandémie úzkosťami, depresiou, poruchami príjmu potravy, sebapoškodzovaním, sa  však problémy môžu ešte prehlbovať a fixovať. Aktuálne opäť pribúda ľudí, ktorí trpia úzkosťou.”

Utečenci z Ukrajiny, z afrických krajín a krajín Blízkeho východu na košickej železničnej stanici. FOTO TASR - František Iván

 

Myslíte, že môže narásť  počet hospitalizácií detí a mladých ľudí na psychiatrii?

“Verím, že nie. Maximálne čísla sme už dosiahli počas pandémie. Kliniky detskej psychiatrie boli schopné už pred začiatkom vojnového konfliktu hospitalizovať iba deti a mladých ľudí v akútnom stave. Problémom je hlavne to, že celkovo máme na Slovensku málo detských psychiatrov aj v ambulantnej sieti, ich počet je veľmi poddimenzovaný. Teraz, v akútnej stresovej situácii,  majú dôležitú úlohu krízové linky, ktoré sú funkčné a pripravené deťom a mladým ľuďom pomáhať. Uvidíme, koľko tínedžerov bude potrebovať odbornú pomoc aj neskôr.”

Psychologička: Rodičia pomôžu deťom, ak ostanú pokojní

Ako tínedžerom môžu v tomto náročnom období pomôcť práve dospelí a rodičia?

“Tým, že napriek zložitej situácii zostanú  sami pokojní.  Dospelí sa musia postarať najskôr o seba, aby mohli byť oporou deťom. Nemali by sme sa báť pomenovať, ak sa cítime nesvoji, ani, ak nás ovládnu obavy, úzkosť. Treba s deťmi hovoriť, nenechávať ich v tom samých. Rešpektovať však, ak nemajú chuť s nami zdieľať svoje prežívanie. Niekedy sa radšej porozprávajú s iným dospelým alebo s rovesníkmi. Majme pripravené kontakty na linky pomoci. Rodič môže dať dieťaťu najavo, že má sám strach, hnevá sa, ale mal by sa  ako som povedala, snažiť  zostať v poriadku. Mali by sme hovoriť o vojne autenticky, primerane veku a zároveň ubezpečovať deti, že majú pri nás bezpečné prostredie. Môžeme spolu hľadať aj informácie, ktoré podporujú  naše bezpečie. Inými slovami, rodič vie v súčasnej situácii dieťaťu veľmi pomôcť, ale nesprávnym konaním aj veľmi uškodiť.”

 

Linka pomoci VÚDPaP:  0910 361 252

(od 8 – 18 hod.)

pre rodičov, učiteľov, ale aj tínedžerov v krízových situáciách, ktoré si vyžadujú radu odborníka.

 

Tínedžeri sledujú sociálne siete, majú už vlastné názory, ktoré sa často nie veľmi zlučujú s názormi dospelých. Keď v rodine nemáme názorovú zhodu, ako sa nepohádať? Ako sa máme rozprávať, keď nesúhlasíme s tým, čo si myslí ďalší člen rodiny?

“Vhodné je najprv zistiť, čo o tejto téme naše deti vedia, či sa o tom rozprávali v škole, medzi rovesníkmi.... Ideálne je, ak rodič vie, odkiaľ má dieťa informácie, z akých zdrojov čerpá podrobnosti. A potom treba aktívne počúvať. Rešpektovať ich názor, nechať tínedžerov hovoriť, úprimne sa zaujímať o to, čo nám rozprávajú. Väčšinu z nich zaujíma aj náš názor, radi vedú v otvorenom prostredí dialóg. Môžeme doplniť zdroje, z ktorých čerpáme informácie my. Argumentovať slušne, vecne, konštruktívne, ozvať sa, ak tínedžer podporuje agresívne konanie.  

Určite však  nie z pozície autority, keď sa  rodič stavia do úlohy múdrejšieho, skúsenejšieho, s väčšími životnými skúsenosťami. To deti nemajú radi. Nerobme zo seba toho, kto vie veci lepšie a lepšie situácii rozumie. Toto je veľmi kontraproduktívne, mladých to utvrdzuje v presvedčení, ktoré nemusí byť správne, prípadne môžu hľadať porozumenie v nevhodnej rovesníckej skupine. Rodičia tým strácajú niť porozumenia s deťmi. Tínedžeri, ktorí sa cítia doma nepochopení, môžu začať trpieť psychickými problémami, užívať návykové látky, uzatvárať sa do seba, zhoršiť si výsledky v škole.”

Tínedžeri, dezinformácie, rozdielne názory

Keď však máme pocit a aj dôkazy, že naše deti podľahli dezinformáciám, čo môžeme robiť?

“Myslím si, že je to podobný princíp, ako keď máme rozdielne názory v otázke viery. Táto situácia  a téma nás učí tolerancii a vedie k rešpektovaniu názoru druhého. Situácia by nás nemala polarizovať, ale spájať. Ak naše dieťa podlieha dezinformáciám, pokúsme sa viesť s ním konštruktívny dialóg. Vytvorme doma bezpečné prostredie, kde za nami  deti môžu prísť a rozprávať sa s nami, zaujímať sa aj o náš názor. Tínedžer sa stále od nás učí, aj keď sa tvári neprístupne. Aj tu mu môžeme ísť príkladom. Nepresviedčať nástojčivo, ponechať rešpektujúci priestor,  úprimný záujem o jeho argument a klásť otvorené otázky.“

A ako deťom vysvetliť tému utečencov?  To, že k nám aktuálne prichádzajú veľké počty ľudí z Ukrajiny a mnohí u nás začnú aj žiť, chodiť do školy...

“Je to krásna príležitosť, ako učiť naše deti solidarite, úcte k ľudskému životu, k hodnotám, ktoré sú skutočne dôležité. Ľudia z Ukrajiny, ktorí utekajú pred vojnou, sú ľudia ako my, akurát sa  ocitli uprostred vojnového konfliktu. Nemali také šťastie ako my, museli opustiť svoje domovy, aby sa zachránili. Potrebujú našu pomoc, podporu, solidaritu, nie ľútosť, ktorá nie je vôbec konštruktívna. Môžeme im ísť vlastným príkladom, ako dokážeme pomôcť počas konfliktu my. Rozprávať sa s deťmi, čo by ich rovesníkom z Ukrajiny pomohlo, aby sa tu cítili prijatí.  A rovnako aj ruským deťom, ak sa s nimi stretnú. Neveďme ich  k nenávisti, k porovnávaniu, odsudzovaniu. Práve teraz máme jedinečnú šancu viesť naše deti  k scitlivovaniu.”