|
Útla dlhovlasá blondínka sedí hneď za šoférom autobusu MHD v brazílskom Rio de Janeiro. Má krásne nechty a perfektnú manikúru, ktorá hneď upúta pozornosť. Právom, lebo plní dôležitú úlohu – predáva cestujúcim lístky.
Asistentka šoféra, čiže hneď prvá po Bohu v autobuse. Má pred sebou pultík a v ňom priehradky s mincami. Keď pasažier zaplatí za cestu, blondínka povolí vstup a uvoľní otáčaciu bránu tak úzku, že sa do nej ledva zmestím. V živote pred tým som také brány v autobusoch nevidela. Cítim sa, ako keby som opäť bola dieťa a vchádzala cez otáčaciu bránu do areálu socialistického kúpaliska. Za ňou som človek vo „vyvolenej“ spoločnosti, podobne ako v brazílskom autobuse.
Ešte rozmýšľam, čo by som spravila, keby som so sebou mala kufor, lebo vstup cez bránku je naozaj úzky. No tieto myšlienky mi hneď vyprchajú, lebo sa musím silno držať, aby som v zákrute nespadla. Šofér práve stretol súpera – kolegu v ďalšom autobuse, s ktorým na ceste preteká. Nikto sa nesťažuje, veď šofér je tu Boh! Opäť sa prenášam do čias detstva. Cez okno rýchlo míňame stánky s občerstvením, ktorými je husto zaplnená pláž Ipanema – jedna z najkrajších na svete.
Blížime sa k ďalšej kráľovnej svetových pláži – Copacabane. Na jednej strane krásne more s impozantnými vlnami, na druhej – exkluzívne hotely a obytné domy. Takmer žiadne obchody. Domy sú oplotené a stráží ich vrátnik. Naozaj, každý dom ma vrátnika! Podobne, ako skoro každý šofér autobusu – asistentku. Žasnem, koľko pracovných príležitostí.
Žena na zástavke
Než však nastúpite na ten správny spoj vo vyše 6-miliónovom Rio de Janeiro, nebude vám stačiť len inteligencia či správna mobilná aplikácia, ale dobré pozorovacie schopností a trpezlivosť. Na prestupnej stanici, kde mám chytiť ďalší autobus, všetko viazne. Pomoc! Nikto nehovorí po anglicky!
Stanica má niekoľko nástupišť a až po dvadsiatich minútach, keď môj autobus okolo mňa preletí, zistím, že stojím na nesprávnom. Smola. Presuniem sa teda o pár metrov ďalej. Snáď o chvíľu príde. Cestovný poriadok je nečitateľný. Zase preletí môj autobus a nezastaví. Som nervózna. No a čo, že som v krásnom Rio de Janeiro, keď už strácam trpezlivosť? Neviem sa dostať do cieľa!
Dobre, upokojím sa a budem pozorovať, čo robia ostatní. Prvá vec, čo si všimnem – nikoho to nevytáča, všetci trpezlivo čakajú. Budem teda aj ja. Vedľa mňa stojí staršia žena, ktorá ledva chodí, ale keď zbadá autobus, nájde v sebe dosť sily, aby zamávala. Aha, zapamätám si to, že musím dať šoférovi najavo, aby zastavil. Staršia dáma sa rozbehne za autobusom, ktorý zastaví, ale dosť ďaleko od cestujúcich. V dave bežiacich vidím, ako jej pomáha iná žena. Keby nie jej pomoci, asi by spoj nestihla. Je zachránená! Uľaví sa mi.
Tak snáď aj mne sa pošťastí. Ale keď zrazu zbadám, že niekoľko autobusov ide vedľa seba, nestihnem zamávať na ten môj. Zase sa len za nim poobzerám. Som znechutená. Jediným riešením sa mi zdá prejsť na ďalšiu zastávku, na ktorej, dúfam, zastavuje menej autobusov a šofér si ma všimne. Hurá! Bol to dobrý nápad. Rio sa mi opäť zdá krásne.
Žena za volantom
Sebavedomé ženy v malej miestnosti vedia, že všetko závisí od nich. Teda konkrétne: či turista dostane auto, ktoré si objednal, či nie. Nevadí, že nehovoria po anglicky. Až na jednu výnimku – táto žena je na roztrhanie, keďže o požičanie áut je tu veľký záujem, lebo požičovňa je blízko letiska. Konečne sa podarí – máme Volkswagen Golf. No, trošku som sa pomýlila, nie je to Golf, ale jeho brazílska verzia s názvom Gol. Pekné.
Lenže v základnej výbave nie je klimatizácia. Nevadí, veď je júl a hlboká zima, čiže okolo 28 stupňov. Budeme jazdiť pri otvorených oknách. Lenže, na počudovanie, základná výbava je bez posilňovača riadenia. Nevadí, aspoň sa opäť prenesiem trochu späť. Vrátim sa na začiatok 90. rokov, kedy som šoférovala moje prvé auto, starú škodovku 105 S.
Celkom sa mi to cestovanie do minulosti páči. Lenže. Neodhadla som, že v takom Riu je to dosť komplikované. Navigácia mi síce všetko ukazuje, ale stačí malá chyba a... cestujem pekným, vyše 10-kilometrovým, plateným mostom von z mesta. Je nedeľa večer a vidím kolóny áut v opačnom smere, ktoré čakajú smerom do Ria. O chvíľu sa tam zaradím aj ja. Nuž, pavučina ciest je tu neuveriteľná a aj logika značenia a cestovania predsa iná. O množstve áut už ani nehovorím. Zhrozím sa, keď na 8-prúdovej ceste zbadám stáť malé deti. Áno, je síce spomalená premávka, vlastne takmer ideme krokom a zrejme preto tam stoja každých pár metrov medzi pruhmi. Čo to robia? Držia veľké vrecia s chrumkami, ktoré ponúkajú na predaj. Neverím, niekto ich kupuje? Tu na rozohriatej 8-prúdovej ceste?
Žena na sambodrome
Prekrásne ženy v ligotavých kostýmoch, zdobených pierkami a trblietkami. Polonahé. Tancujúce sambu. Také ukážky z karnevalu v Riu každý z nás pozná z televízie. Sambodrom, kde sa každý rok koná slávny brazílsky karneval a festival samby, je na mojom zozname miest, ktoré chcem vidieť. Keď sa tam dostanem, je pre mňa veľkým sklamaním: tony betónu zívajú prázdnotou. A môžem sa naň pozerať len cez mreže plotu. Prečo sa mi sambodrom v televízii vždy zdal taký atraktívny? Aha, viem, čaruplným ho robia ženy!
Žena na bicykli
Hneď za sambodromom odbočím do úzkej uličky. Pobehujú po nej zvedavé deti a adolescenti. Asi zavriem okno, napriek tomu, že je mi horúco. Do protismeru vychádza auto, ktoré tlačia štyria muži. Zrejme sa ho nepodarilo opraviť, ale aj tak je tu „plnohodnotným“ užívateľom cesty. Počkám až odbočí, radšej si tu nebudem hľadať nepriateľov.
Na rušnej ulici zastavím na červenej. Predo mnou žena na bicykli s dieťaťom. Neverí vlastným očiam, že jej dávam prednosť, že dávam na nich pozor. Podobné prekvapenie zbadám na tvárach chodcov na prechode. Vidno, že na to nie sú zvyknutí. Tu zjavne silnejší vyhráva: šofér auta nad chodcami, vodič autobusu nad pasažiermi.
Žena na ceste z minulosti
Rio de Janeiro ponúka toľko zážitkov a týždeň ubieha veľmi rýchlo. Ani sa mi to nezdá, že som pred chvíľou vystúpila z lietadla. Hneď ma obklopili muži, ktorí ponúkali taxíky. Každý za inú cenu. Až potom som zistila, že sú to naháňači, ktorí si ma „odovzdávali“ jeden druhému. Až na konci tejto reťaze je taxikár. Nabudúce už budem vedieť, že si cenu treba dohodnúť len s taxikárom, ktorý stoji pred letiskom. S väčšinou sa dá dohodnúť, napriek tomu, že hovoria len po portugalsky. Nabudúce. Snáď sa raz niekedy opäť podarí cesta do exotiky, kráľovstva samby a futbalu a.... trošku tak do minulosti, za ktorou sa aj žena v meste obzrie s nostalgiou.
Prečítajte si aj Favela alebo penzión. Najlepší na ubytovaní v Riu je výhľad z izby
