|
Keď som na internete našla ubytovanie na veľmi atraktívnom mieste, ešte sme si doma s manželom prostredníctvom Google Earth overili polohu a boli sme spokojní – naše ubytovanie sa nachádzalo neďaleko hotela Sheraton. Usúdili sme teda, že v blízkosti takého hotela by malo byť všetko v poriadku. Nemali sme veľa času na výber. Do šesťmiliónového mesta sme letenky a ubytovanie rezervovali deň pred cestou.
„Zoberte si z letiska taxík,“ odporúčal nám Eduardo, majiteľ bytu, v ktorom sme sa mali ubytovať. Keď nás v Rio večer taxík viezol a odbočil po strmej ceste hore, pochopili sme, prečo potrebujeme odvoz. Po prvé nezvládli by sme vyšliapať cestu do kopca s batožinou, po druhé čakal nás tu úplne iný svet. V uliciach bolo veľmi rušno: motorkári, policajti, pestro oblečené dievčatá a hlasná hudba. Takmer na každom rohu, keď taxík vchádzal do ďalších zákrut, sme videli roztancovaných, vykrikujúcich ľudí. No proste, párty! A to uprostred týždňa.
„Podľa adresy by toto malo byť ono,“ oznámil nám taxikár, ale ani on si tým nebol istý. Zastavil pred drevenými dverami v jednej z vyššie položených uličiek. Nič nenaznačovalo tomu, že sa tu nachádza nejaká kaviareň, aj keď v nazve nášho ubytovania sa toto slovo vyskytovalo. Mierny strach sa miešal s únavou. Taxikár zazvonil na jeden zo zvončekov. O chvíľu sa objavil Eduardo - mladý muž. „Do kelu, asi to nebude bohviečo,“ zašomrala som popod nos, keď nás previedol tmavým dvorom dolu schodmi, ako keby sme mali ísť do pivnice. Potom však schody viedli hore a nám sa uľavilo. Až ráno sme zbadali, že z obývačky je krásny výhľad na Ipanemu.
Pláž Ipanema.
Čo skrývajú odpadkové koše?
Naša izba nebola veľká, ale bol to príjemný azyl na oddych. Až na ten záchod. Teda vlastne takmer všetky záchody, do ktorých nesmiete hádzať toaletný papier. Ten treba po použití vyhodiť do odpadkového koša. Platí to aj pre McDonalds, kde by ste čakali podobnú úroveň služieb ako u nás. Omyl, v Rio de Janeiro to tak neplatí. Zapchaté odpadkové koše, o zápachu už ani nehovorím.
Výnimkou sú len exkluzívne hotely, ktorých je popri plážach Ipanema či Copacabana dosť. Ale pozor, nie všade sa dostanete – niektoré sú prístupne len pre hotelových hostí, čiže s použitím magnetickej karty. Verejných záchodov je popri plážach veľmi málo a ich úroveň je otázna, aj keď sú platené. To asi vysvetľuje, prečo na uliciach niekedy cítiť špecifický zápach. Ten nás „privítal“ hneď na začiatku našej dobrodružnej cesty, keď sme museli vystúpiť z taxíku, ktorý nás viezol z letiska. Auto totiž dostalo defekt a šofér menil koleso popri nejakej schátralej budove, ktorá sa nám tú noc javila ako stará spustnutá železničná stanica.
Aqua coco a iné nápoje
Prvé ráno bolo prekrásne. V obývačke spojenej s kuchyňou s výhľadom na Ipanemu nás čakali raňajky. Plno ovocia, pečivo, šunky, syry, káva a fantastický džús z čerstvo vytlačeného manga. Takú vôňu a chuť manga som ešte neokúsila pri kúpe v našich európskych obchodoch. Ale hitom nášho výletu sa stal kokos, presnejšie aqua coco, čiže kokosová voda. Tú dostať v každom stánku popri pláži, ale aj v obchodoch a na trhoch.
Trochu sme boli prekvapení, že tu ponúkaný kokos nie je hnedý a chlpatý, ale zelený. Je to mladý kokos, z ktorého cez slamku pijete vodu priamo. Tá ma zaručene zdravotné vlastností a špecifickú chuť, ktorú si môžete vychutnávať hneď potom, ako predavač mačetou urobí otvor do zelenej guli, vybratej rovno z chladničky. Nič tak v teplý deň neosvieži ako kokosová voda. Na vašu žiadosť môže predavač kokos aj rozrezať po tom ako vodu vypijete a môžete zjesť aj náplň.
Na osvieženie a dobrú náladu ponúka Brazília aj iné špeciality, ako caipirinhu, čiže alkohol s limetkou a trstinovým cukrom a množstvom ľadu. Pre tých, čo majú radšej silnejšie nápoje, v stánkoch nájdete caipivodku. Tá ma aj „magické“ vlastností – po jednej, dvoch sa človeku zdá, že už ovláda portugalčinu. A to by tu mohlo byť veľkou výhodou, pretože nie všetci ovládajú angličtinu. Napríklad vo veľkej požičovni áut, hneď pri letisku po anglicky vedela len jedna pracovníčka.
Kikiríkanie kohúta
Ten pocit, keď zistíte, že bývate vo favele je na nezaplatenie. Favela je osada pre chudobné vrstvy, v ktorých vládne mafia. Každé ráno nás tu budili kikiríkajúce kohúty, ktoré žijú vo dvoroch, v obkľúčení panelákov, viac alebo menej schátralých domov. „V Rio je okolo 700 favel, v ktorých býva 20 percent obyvateľov mesta, tá naša - Vidigal je najlepšia a najbezpečnejšia,“ vysvetľoval nám náš hostiteľ. No a je pravda, že nás nikto na uliciach našej favely neobťažoval. Možno všetci vedeli, že sme hostia Eduarda a preto sme boli pre nich nedotknuteľní.
„Brazílčania vedia byť veľmi srdeční, ale riadia sa svojou logikou,“ vysvetľoval nám Eduardo. Tá logika je vraj dosť špecifická. „Keď budeš potrebovať pomôcť, Brazílčan ti pomôže, ale nebude mať zábrany ukradnúť ti napríklad hodinky, keďže ich potrebuje on,“ vysvetľoval. Toto rozprávanie nás však neodradilo ísť do ulíc za dobrodružstvom. To nás čakalo hneď za drevenými vchodovými dvermi Eduardovho bytu.
Pestrofarebné maľby
Favela však zaručene ponúka zaujímavé dvory, do ktorých sa dá nazrieť. V jednom sedeli mladí muži, ktorí mali opravovať staré auto, ale viac ich asi zaujímali európski turisti, lebo nás za každým pozorovali. V inom dvore, v garáži, sa nachádzal obchod s alkoholom. Na ďalšom rohu kaviareň a nižšie – divadlo - amfiteáter. Takmer všetky steny ulíc sú zdobené pestrofarebnými maľbami. Na začiatku veľmi priťahovali náš zrak, časom sa aj pre nás stali úplne normálnym prvkom ulice. No treba podotknúť, že niektoré z nich sú umelecké skvosty.
Pri pohľade zdola favely vyzerajú veľmi malebne, lebo každý domček má inú farbu. Stavby vyzerajú tak ako keby boli nalepené jedna na druhú. A keďže väčšinou sú favely na kopcoch, Rio pôsobí ako keby bolo posiate farebnými horami. Ten pohľad je veľmi charakteristický a stal sa aj symbolom mesta. Na pláži môžete kúpiť napríklad pareo s motívom favely. Ja som s takým motívom našla v obchode zásteru, a tak teraz mám v mojej kuchyni kúsok Ria.
S brazílskym „šomraním“ v pozadí
„Rezervujme si zatiaľ to ubytovanie na tri noci,“ navrhol môj manžel, keď sme ešte doma riešili všetky záležitosi spojené s cestou do Ria. Mal pravdu. Neskôr sme si našli nové miesto na spanie, aby sme v druhej polovici nášho pobytu v Riu zažili niečo iné. Nové ubytovanie sme si overili nielen cez internet, ale aj osobne. Našim cieľom bol penzión, ktorý sa nachádzal na kopci, s výhľadom na stred mesta. Ceny sa až tak nelíšia - 30 eur na dve osoby za noc vo favele aj v penzióne.
Čistota je v Brazílii vnímaná inak ako v Európe, ale v našej novej, malej izbe s kúpeľňou sa to dalo prežiť. Všetko vynahrádzal výhľad z okna širokého na celú izbu a terasa, na ktorej sa podávali raňajky. Tá terasa nás úplne dostala. Bola zariadená ako útulná obývačka so zaujímavými rastlinami a fantastickým výhľadom. No a, čo je podstatné, hrala tu hudba. „Konečne cítim a počujem to, o čom som sníval,“ povedal môj manžel, ktorý je do brazílskej hudby zamilovaný. „Túto platňu poznám ešte z detstva,“ hovoril, keď majiteľ menil ďalšie čierne LP-éčko. Brazílske „šomranie“ nám fakt robilo výbornú kulisu. Takto môže vyzerať raj!
Prečítajte si aj Jediným poľským mestom v odporúčanej desiatke je Vroclav. Európske mesto kultúry
