|
Kamarátka má šesťročného syna. V detskej izbe na stene má čiernou fixkou vyznačené čiarky ako schodíky a vedľa nich dátum, kedy dosiahol akú výšku. Väčšinou ho merajú, keď má narodeniny. Spolu s fotkami je to akési zrkadlo, v ktorom vidno, ako dieťa rastie, až raz vyrastie k dospelosti.
Moje deti takéto čiarky nikdy nemali. A predsa to, ako rastú, aj ja sledujem na stenách detskej izby. Kedysi dávno ich zdobili nálepky princezien – Ariely a Popolušky. V tom čase u nás ešte také neboli, kamarátka mi ich poslala z Francúzska. Až raz boli deti choré, vonku bola mrazivá zima a prikúrili sme viac, než inokedy. Nálepky sa začali odlepovať a do rána sa všetky zošuchli až na parkety....
Nahradili ich fotky mojich dcér so šlabikármi. Tie typické z prvej triedy. Ofina zachytená sponkou, vážny úsmev dával tušiť, že so školou nie sú žiadne žarty. „Panebože, tam vyzerám úplne strašne... To prečo ste ma takto ostrihali?“ počúvam, keď sa k nim teraz deti náhodou dostanú.
Ani neviem, kedy ich vystriedali fotky mačiatok a šteniatok. Netuším, komu patrili. Fotili sme ich na rôznych výletoch, dovolenkách doma i v cudzine. Keď sa nám pod nohy priplietol milý zver, zaznamenali sme ho rovnako ako Eiffelovku či morský príliv. Keď listujeme v dovolenkových albumoch, dcéry neraz spomínajú spôsobom: „Viem, to bolo tam, kde sme kŕmili toho čierneho psa...“
Neboli však na stenách pridlho, pomerne rýchlo sa tam namiesto nich ocitli lebky, hypnotizujúci pohľad Harryho Pottera a Piráti z Karibiku. Vlastnoručne namaľované erby s nápisom „My land“ dávali tušiť, že čoskoro sa už začnú dvere na izbe zatvárať.
Nuž, áno, už to prišlo. Spolu s plagátmi hercov a spevákov. Mnohých z nich vôbec nepoznám. Občas som však poctená tým, že niektorá z dcér príde za mnou, strčí mi do uší slúchadlo a povie: „Počúvaj“. Tak počúvam, ona sa vlní pri mne a dáva mi najavo, že toto je „mega“. Hm, nuž dobre. Keď som ja minule vypeckovala Yesterday, len sa ma nenápadne spýtali, či ani refrén nebude rýchlejší...
Pozerám na steny svojej spálne. Medvedík s priveľkou hlavou a so srdiečkom v rukách, vyškerená žirafa s obrovskými modrými očami, kytica farebných kvetov čudesných tvarov, žmurkajúce srdiečko s vlasmi a anjel s krídlami vo fialových šatách, ktoré mi deti pred rokmi nakreslili k narodeninám či meninám, mi každý večer dávajú dobrú noc. Uznávam, je to trochu nesúrodá parta, no ak by ich chcel niekedy niekto vymeniť za nejaké fešáka z pubertálnej upírskej ságy, budem ich brániť vlastným telom. Ja som z nich ešte nevyrástla.
Prečítajte si aj Nezúfajte, nový rok má 366 dní
