Pred rokom som sa rozhodla, že dám šancu novému hobby a to ma priviedlo k punkovej skupinke Stitches Bitches, ktorá sa pravidelne stretáva v Banskej Štiavnici. Po tom, ako si objednajú kávičku, čaj alebo pivko, nenápadne vyberú z tašky ihlice a vlnu a začnú pliesť. Ich humor, múdrosť, ale aj pletacie schopnosti ma presvedčili o tom, že aj ja sa musím pokúsiť stať Stitching Bitch. A keďže sa venujem tvorbe podcastov, natočím o tom celom podcast. Bude sa volať Také Pletky.

Moja cesta za štrikovaním ma priviedla k ekonómke a uznávanej odborníčke na bezpečnosť a financovanie terorizmu, ktorá sa ale zároveň pyšne nazýva „štrikérkou“. Loretta Napoleoni  je Talianka v strednom veku, s ktorou sa stretnem cez Zoom. Sedí obklopená krásnym interiérom, je energická, pozitívna a jemne bohémska.

Loretta Napoleoni.  Foto - autorka

Mýlite sa, štrikovanie nie je nuda!

Začíname najtypickejším predsudkom, s ktorým sa stretli už všetky štrikérky. Vraj pletenie je nudné a nekreatívne hobby. „V taliančine je dokonca fráza  - choď si do kúta štrikovať – v zmysle choď do kúta, aj tak nič nevieš robiť a tam si potichu štrikuj“, vysvetľuje mi Loretta Napoleoni. „Je to absolútne nepochopenie štrikovania, lebo na toto hobby potrebujete veľkú kapacitu mozgu.“ 

A tak sa začína naša debata o ženách, ktoré boli po stáročia v domácnostiach, často vnímané ako „len“ matky, či opatrovateľky detí. Napriek tomu, že sa o tom nehovorilo, mali ženy už vtedy ekonomickú a politickú silu. 

Jej kniha The Power of Knitting (Sila štrikovania) hľadá začiatky štrikovania vo svete, čo nie je vôbec jednoduché. „Najstarší kúsok pletenej textílie pochádza z obdobia 6500 p.n.l a bol nájdený v v Izraeli. Ďalšie historické pletené kúsky pochádzajú z obdobia 4000 p.n.l. a našli ich v Dánsku.“  V Dánsku našli tiež pozostatky starých rybárskych sietí pletených technikou „nailbindingu“ , ktorá používala len jednu ihlicu.

Egypťania a krajiny na Blízkom východe boli rovnako známe ich tkaninami. Postupne sa spájanie priadzí z ovčej vlny či bavlny objavovalo po celom svete. Sprvu bolo pletenie remeslom chudobných ľudí, ktorí si plietli vlastné ošatenie.

„V období okolo roku 1500  prišiel veľký zlom v štrikovaní pretože vynašli hladko-obratko vzor a pletenie sa stalo jemným a elegantným.“ Kým pred 500 rokmi plietli ženy, aby zahriali vlastné rodiny, z mužov sa v tomto čase už stávali glorifikovaní výrobcovia pletených podkolienok, luxusného hodvábneho artiklu, ktorý nosili najmä muži z najvyšších kruhov.

Dcéry slobody 

Keď rozoberáme dejiny, Loretta vidí stopy štrikovania všade. Ako vysvetľuje v jej knihe, koncom 17. storočia, keď ešte spadali americké kolónie pod Britskú ríšu, bola vlna cennejšia ako tabak. Briti dovážali z Ameriky vlnu, v Británii ju spracovali a potom s veľkou prirážkou predávali tkané materiály späť do tých istých kolónií. Tento model sa Britom finančne oplatil a amerických kolonistov netešil.

Aby si Británia poistila svoj unikátny monopol, vydali v roku 1699 tzv. Wool Act, teda zákon o vlne, ktorý jasne prikazoval americkým kolóniám dovážať vlnu len z Británie a na dovezené tkaniny uvalil veľké dane. 

Daughters of Liberty alebo Dcéry Slobody.  Foto - wikipedia.org

V snahe bojkotovať britskú vlnu sa americké ženy pustili do práce. Z vlny, ktorú sami získali od miestnych oviec, začali pliesť tkaniny, z ktorých vznikali svetre, šály, či kabáty pre celú krajinu. Pokým ich muži chodili po krčmách a baroch a nahlas prejavovali nesúhlas s konaním Británie, Daughters of Liberty, alebo Dcéry Slobody, ako ich nazývali, potichu, ale v obrovskom tempe doma tkali a plietli. Organizovali sa tkáčske súťaže tzv. „spinning bees“, všetko ako jasný odpor proti britskému monopolu. 

„Ženy na tkáčskych súťažiach si nesťažovali. Ich patriotizmus bol založený na obete a disciplíne. Nesnažili sa získať moc, ani nepotrebovali uznanie za svoje hrdinstvo.“ Britskú ekonomiku pokles ziskov za tkaniny silno ovplyvnil, a ako tvrdí Loretta, možno práve tento úspešný bojkot pomohol kolóniám o niekoľko desiatok rokov v boji za nezávislosť od Británie. 

A počas samotnej americkej vojny za nezávislosť to boli, samozrejme, ženy, ktoré vyrábali, ale aj doručovali mužom ponožky, rukavice a deky priamo do zákopov. „Ženy počas Americkej revolúcie neboli neviditeľné, naopak, boli nenahraditeľné. Bojovali však inými zbraňami ako muži. Kolovratmi, ihlicami a jedlom pomohli k získaniu nezávislosti.“ 

Na popravu len s ihlicami

Loretta vo svojej knihe uvádza fascinujúci príbeh akčných predavačiek na francúzskych trhoch. Vraj ony boli v 18. storočí iskrou Veľkej francúzskej revolúcie. Keď im muži zakázali zúčastňovať sa revolucionárskych zasadnutí, zobrali si svoje štrikovanie, malú stoličku a počas slávnych popráv sa rozložili na námestiach okolo gilotíny, aby boli aspoň takto súčasťou revolúcie, za ktorú bojovali.

Ani tu sa nezaprel ich obchodnícky duch a štrikované rukavice, či červené „čiapky slobody“, ktoré sú dodnes symbolom Francúzskej revolúcie, predávali publiku, ktoré sa prišlo pokochať popravami. 

Francúzske čiapky slobody.  Foto - wikimedia.org

Príbehy odvážnych žien s ihlami nájdete vo všetkých svetových dejinách, vysvetľuje Loretta, no o mnohých z nich ste nikdy nepočuli.  Napríklad, počas prvej svetovej vojny neboli britskí vojaci materiálne pripravení na ťažké boje v zákopoch, kde bola neustále zima a vlhko. Ich nohy chytali rôzne plesne a choroby. Štát im nevedel dodať poriadnu výbavu, a tak sa ženy pustili do práce a štrikovali ponožky od svitu do mrku, aby boli nohy vojakov v suchu. A neštrikovali len Britky. Rovnako pridali ruky a ihlice k dielu aj nemecké ženy pre svojich vojakov. 

Po tom, čo sme prebrali ekonomické blokády aj štrikované, život zachraňujúce ponožky, mi Loretta začína rozprávať o štrikujúcich špiónkach. Aj napriek tomu, že ide o príbeh ako z hollywoodskej drámy, nik o nich dodnes nenapísal knihu, či nenatočil film. Loretta mi v novom podcaste Také Pletky, detailne vysvetľuje ako pracovali štrikérske špiónky. 

 

Okrem toho v podcaste Také Pletky rozoberáme aj feminizmus. Ako nazerá na štrikovanie? Je to hobby konzervatívnych dám alebo skôr rebelujúcich žien? Aj to sa dozviete v prvej epizóde naratívneho podcastu Také Pletky. 

Loretta je už skúsená štrikérka, ja len začínam. Keď sa jej pýtam na to, prečo štrikovali ženy kedysi a prečo štrikujú dnes, jej odpoveď je krátka: „Je to vždy prejav lásky, lebo predsa neštrikuješ pre seba, ale pre iných.“  Potvrdzujú to aj ženy zo Stitches Bitches. Na štrikérskych stretnutiach okrem krátkej informácie o tom, čo štrikujú, vždy dodajú aj pre koho daná šatka, sveter, či čiapka je. A za posledného pol roka, čo k nim do partie chodím aj ja, ani raz nepovedali „pre seba“. 

Skupinka Stitches Bitches v Banskej Štiavnici.  Foto - Curious Knitter