|
Po celom týždni si nájdu čas len pre seba, bez detí i bez manžela. Piatok večer relaxujú. „Do kabelky si hodím nejaké klbko, háčik a vezmem aj sveter, ktorý som tesne pred dokončením hodila do kúta, lebo neviem, čo s ním ďalej. Hádam mi moje kámošky-opletačky poradia,“ hovorí Mirka. Piatky chodí s ďalšími ženami na opletačky.
Je rada, že sa jej ujde stolička, lebo v poslednom čase žien pribúda. Biba, Sysa, Iva, Majky, Ninka, Silvinka, Janka, Zuzky, Emi a často aj nové tváre sedia okolo veľkého stola a už na niečom pracujú. Pochvália sa novými nápadmi alebo vecičkami, ktoré za týždeň stihli urobiť a čakajú na dávku zdravej pochvaly. Mirka vyťahuje svoj nedokončený sveter a ženám sa páči. Monika mi vybrala pekné gombíky a navrhuje, ako mám vykrojiť rukávy.
Opletačky fungujú tri roky na najhustejšom sídlisku v Bratislave, na Dlhých Dieloch. „Je oslobodzujúce robiť prácu, ktorej výsledky si môžete chytiť do ruky. Je krásne dopomáhať iným žienkam (malým aj veľkým) nájsť svoju zdravú ženskú stránku a byť na seba hrdé. Napriek tomu nie je ľahké v dnešnom komerčnom svete vytvoriť také miesto, kde sa to sem tam deje,“ hovorí Bibiána Zelinová, ktorej sa také miesto vytvoriť podarilo.
Bibiána je bývalá učiteľka matematiky a informatiky, bývalá organizátorka aktivít pre moderných učiteľov, bývalá redaktorka školského časopisu s neutíchajúcim koníčkom v ručných prácach, šití, varení, duševnom rozvoji. „Vo svojich 40. rokoch som sa rozhodla robiť to, čo ma napĺňa a čo má zmysel,“ vysvetľuje.
Ženám, ktoré tu chodia to zmysel dáva. „Úplne som zabudla na únavu po celom týždni, dobre mi padne trochu dobrej nálady a kávička k tomu v tomto farebnom svete. Začala som háčkovaním, najskôr len jednoduché veci, no keď som vedela, že mi má kto poradiť, tak som si trúfla aj na náročnejšie projekty. O svetri som predtým ani nesnívala. Dokonca som začala aj so štrikovaním. To je podľa mňa trochu zložitejšie, lebo nie je jedno, ako očko uštrikujem, ale aj z ktorej strany ho vezmem. Ale raz dám aj osmičky, to vám sľubujem!,“ dodáva Mirka.
Nechodia len ženy, ale aj ich deti. „Je to skvelé na motoriku, trpezlivosť, moja dcéra sa veľmi nadchla a chodí tu pravidelne,“ hovorí Mirka o svojej dcére a dodáva, že to vôbec nie je len krúžok pre dievčatá.
Na klube sa riešia často aj iné veci, niekedy sa ženy rozhovoríme o škole, veď každá má deti. Máme medzi sebou aj učiteľky a dokonca psychologičku. Minule sme chceli urobiť výmennú burzu.
Jana predhodila: "Keď ti uháčkujem šatku, čo mi ty za to ponúkneš?"
- "Doučím ti deti!", ponúkla Iva.
- "Ja ti pomôžem kúpiť byt!"
- "A ja ti vytrhnem zub!", zaklincovala to Majka.
- "To si to radšej urobím sama."
Sedíme, rozprávame, radíme si a znova čas beží nejako rýchlo, podobne ako v ruke kmitá háčik a pod rukami vzniká nová čiapka pre syna. Odrazu je desať hodín. Už teraz sa teším na ďalší opletačkový klub.
Prečítajte si aj Terapia štrikovaním
