|
Toto bola veľká výzva. Obávala som sa, ako to zvládneme, no nakoniec to nebolo nič strašné. Pre deti je veľmi dôležitý príklad. Preto som synovi už ako malému chrústovi prestrela stolík na detskej stoličke tak, aby videl, kde má byť servítka, lyžica, tanier (miska), nápoj. Keď si zvykol na príkrmy, dala som stoličku k jedálenskému stolu a jedávali sme spolu.
Vyznávam to, že s jedlom sa nemá hrať, a keď som videla, že nemá záujem chytiť lyžičku, kŕmila som ho sama (teraz, keď už má tendenciu hrať sa s jedlom, požiadam ho, aby odišiel od stola), no keď prišiel na to, aká je zábava jesť lyžicou, nechala som ho, aby sa kŕmil sám. Asi tušíte, ako vyzeral on, stôl a blízke okolie. No dieťa sa učí, preto som ho nechala a potom po ňom poupratovala. Verila som a vedela, že sa to raz naučí. Keď jedol chlieb, pokrájala som mu ho na kúsky tak, aby si ho mohol vložiť do úst. To isté som urobila aj so šunkou, zeleninou a pod. A dala som mu priestor, aby sa kŕmil rukami, aby trénoval koordináciu ruka – ústa a jemnú motoriku.
Kamarát mi rozprával, ako jeho susedia naháňajú dcéru s jedlom po dvore, po ulici, len aby jedla. Vtedy som ešte nemala dieťa, no povedala som si, že to by som nerobila. A našťastie som objavila fantastickú knihu A dosť!, ktorá ma utvrdila v tom, že dieťaťu sa nič nestane, keď nedoje, nezje, keď úplne odmietne jedlo. A dávať dieťaťu trest za to, že nedojedlo – to teda nie. Pamätám si, ako mi mama nedovolila niekedy aj hodiny vstať od stola, až kým som nezjedla všetko, čo mi naložila na tanier. A ja som to len zbierala v ústach, vyciciavala šťavu z mäsa a potom všetko vypľula. To boli muky.
Neskôr som napríklad jedla kuracie mäso po vlásočniciach, a tak mi stačil úplne malinký kúsok. Moja mama šalela. Vytáčala som ju do extrémov. V tomto som iná. Začala som praktizovať nechutí ti – nejedz, nie si hladný – nejedz. Obaja moji chlapi sú dobrí jedáci, a vďaka tomu som nemusela často riešiť problém s jedením. S manželom sa riadime tým a vedieme k tomu aj syna, že jedlo je jeden z mála pôžitkov v živote, preto si ho treba vedieť užiť a vychutnať si čas strávený pri jedení, ideálne s príjemnými ľuďmi. Aj z toho dôvodu sme sa nevzdali návštev reštaurácií, rodinných osláv, väčších akcií, pravidelných stretnutí s priateľmi či absolvovania dámskych a pánskych jázd. Aj po skúsenostiach s ťažko chorou svokrou si uvedomujeme, že skutočne žijeme len raz, tak načo odkladať rôzne udalosti. Stolovanie je radosť. Či už vo vajíčku, alebo v kočiari, nášho syna sme vždy zobrali so sebou do kaviarne alebo reštaurácie a tiež sa počas dňa zúčastňoval aj na rôznych akciách.
Učila som syna vychutnávať si jedlo. Jedno z jeho prvých slov v súvislosti s jedlom bolo výborné. A potom ho už používal dosť často. „To je výborné,“ povedal a energickejšie si nabral ďalší kúsok. Servítka musí byť k dispozícii vždy. Keď vidím, ako si žiaci v školských jedálňach, kde nemajú možnosť utrieť si ústa do servítky a namiesto toho si ich utierajú do rukávov, hovorím si, že nám vyrastá veľmi „spôsobná“ generácia. Správne stolovanie zohralo úlohu aj pri výbere škôlky, pretože naším cieľom bolo, aby škôlka a škola boli nápomocné a pomáhali rodičom každý pracovný deň vo vytváraní dobrých a správnych návykov u dieťaťa. Keď sa pani učiteľky v škôlke pýtam, ako syn napreduje a či je pri jedení všetko v poriadku, dostanem odpoveď, že zje všetko, pýta si aj dupľu, no konzumuje pomaly. A to ho práve učím. Aby nehádzal jedlo do seba rýchlo, aby ho poriadne požul a vychutnal si ho. Pre mňa je to dobrá správa. Vidím, že sa „chytá“.
Viete, že pri jedle sa treba rozprávať? Preto aj my doma neustále pri jedle konverzujeme. Kým sme ešte nebývali vo svojom, raňajky u mojich rodičov počas víkendov trvali bežne dve hodiny. Stihli sme počas nich prebrať mnoho zaujímavých tém. Sú to krásne spomienky. Nepamätám sa na konkrétne situácie a rozhovory, ale nikdy nezabudnem na pocit, ako mi bolo príjemne a radostne. A toto chcem vniesť aj do života nášho syna. Radosť.
V čase, keď sme hľadali vhodný dom na bývanie a prezerali sme si rôzne staršie domy, povedali sme si, že dom, v ktorom budeme cítiť vôňu kysnutého slivkového koláča s posýpkou, bude ten pravý. A máme ho. Slivkový koláč je odvtedy pre nás ako rodinu symbol, ktorým si hovoríme, že nám je fantasticky tam, kde sme, kde sa cítime ako doma a kde vládne harmónia.
V druhej časti o stolovaní budem písať o tom, ako sa dvojročné deti dokážu naučiť správne stolovať.
(Autorka je lektorkou spoločenskej etikety a biznis protokolu a autorkou blogu Vychovávam zo syna džentlmena)
Prečítajte si aj Materinský jazyk, žiadne ťuťu-muťu
