Všetci, ktorí máme prácu založenú na akomkoľvek biznise, vieme o tomto fenoméne veľmi dobre. Avšak... celkom určite aj ľudkovia ďalší. My, ktorí žijeme v časoch mobilov a smartfónov: Prepáč, len si vybavím toto, prepáč, musím zodvihnúť...
Na jednej z mojich ciest sa mi podarilo byť účastnou stretnutia veľkej thajskej rodiny. Spoločnosť sa skladala z mladých i starých, z dievčat, žien i stareniek, z chlapcov i mužov. V kočíkoch som dokonca videla deti. S Kikou sme sedeli pri vedľajšom stole a rozprávali sa. Usmiati čašníci začali rodinku obsluhovať, nosiť na stôl jedlo, nápoje... bolo toho požehnane. Veď prišlo tak okolo dvadsať ľudí. Stretla sa riadna rodina.
Nerozprávali sa
Jedlo a pitie bolo konečne k dispozícii, ľudia začali jesť a mne sa stále niečo nepozdávalo. Akoby som podvedome vnímala nejaký cudzí, neprirodzený prvok, niečo sa mi na tom celom nepáčilo. Pozerám lepšie a čo si konečne neuvedomím. Niektorí jedli, iní ani nie, niektorí popíjali, iní ani nie, všetci však komunikovali so svojimi mobilmi, smartfónmi a celkom sa vykašľali na spolusediacich, na tých, čo boli za stolom oproti, s ktorými sa stretli. Nikto s nikým nerozprával, všetci vnímali iba aparáty vo svojich rukách. A viete ako to je v exotických krajinách. Človek sleduje, načúva, chce sa čo najviac dozvedieť, nuž som jedným okom ustavične sledovala spoločnosť a čakala som, kedy si konečne padnú do náručia a vyrozprávajú si, čo všetko prežili, odkedy spolu neboli.
Nič také sa nestalo. Vyobliekaní Thajčania zvierali v rukách milovanú inteligentnú mašinku a veru... dojedli, dopili a aj sa rozišli. Niektorí sa dokonca ani nerozlúčili.
Fuj, vravím si sama pre seba. To ale bolo. Nikdy som nič podobné nevidela. Aká to hrôza! Tí ľudia sa navzájom vôbec nepotrebovali. Vôbec nepotrebovali osobný kontakt, pohľad do očí toho druhého... a že rodina.
A máme to tu.
Počúvanie cez mobil
Napokon, nijaká krajina už nie je tak ďaleko, aby sa k nám nedostali návyky a spôsob života jej obyvateľov. Sedím si na biznis stretnutí, rozprávam sa s obchodným partnerom a pri stole oproti dvojica. Mladá slečna s mladých chlapcom, dvaja krásni ľudia. Nežne si držia ruky, na tvári úsmevy, a rukou čo nemá nič na práci, manipulujú s mobilom.
Nuž... za hodinu, čo som neďaleko nich sedela, ak si tí dvaja povedali tri vety... ešte aj tie možno patrili čašníkovi.
Alebo. Sedím s niekým veľmi blízkym, rozprávam mu a ten hľadí na display, číta, píše... Čo je? Vravím. Nič. On na to. Počúvam ťa.
Niečo sa stalo.
Niečo sa s nami stalo. Nepotrebujeme ľudské dotyky, nepotrebujeme pohľad človeka, s ktorým niečo máme, niečo riešime, s ktorým prosto nejako fungujeme. Najlepšie sa dokážeme porozprávať cez bakelitovú inteligentnú skrinku.
Týmito riadkami však kritizujem aj seba. Existujú ľudia, ktorým radšej píšem sms-ky, ako s nimi rozprávam. Neviem prečo. Mám ich rada, všetko je v poriadku, no i tak pošlem správu. A čas, ktorý na nich ušetrím, venujem ďalším, s ktorými tiež komunikujem výlučne cez mobil.
Niečo sa stalo.
Niečo sa s nami stalo. Uzatvárame sa do svojho vnútra a nemáme záujem doň vpustiť nikoho ďalšieho. Nikoho, kto by nás rozveselil vtipným slovom, dotkol sa našej ruky, našich vlasov, nikoho, kto by pre boha živého o nás zistil vecičky. Akí napríklad v skutočnosti sme, čo nás bolí, trápi, s čím sa nám ťažko žije. Svoje vnútro zamykáme na sto zámkov a celí sme rozpačití, ak je k nám niekto osobnejší, príjemnejší, žoviálnejší. Len aby sa nám nedostal pod kožu! Aj mne niektorí vravia, že som otvorená, prirodzená a majú pritom čudne neistý výraz tváre. Nie som. Som iba spoločenský tvor, ktorý sa bez iných ľudí celkom nezaobíde. Pretože namiesto živých bytostí potom prídu depresie, pocit ničoty, častého smútku. A týchto malých, ničiacich démonov vo mne ani v nikom veru mobil nezruší, smartfón nevylieči. Hoci, priznám sa, i ja už nie som tá, čo som bývala v časoch pred mobilnými telefónmi, v časoch pred smartfónmi.
Myslíte, že sa to ešte zmení? Asi nie, však?
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk