|
Kauza Kaliňák, kauza Nicholsonová, kauza Galanta - dinosauria korupcia a okrádanie štátu, hrubé znevažovanie žien a matiek predsedom parlamentu, príšerné sexuálne zneužívanie detí. Také je Slovensko v septembri 2016. Dosť brutálna realita - dnes, 27 rokov po nežnej revolúcii. Po nejakej nežnosti, žiaľ, ani stopy.
A tak sa pýtam: Za toto štrngali ľudia kľúčmi na námestiach na jeseň 1989? Toto chceli po totalite? Takto si predstavovali svoj štát, svoju krajinu, svoju budúcnosť?
Nie, myslím si, že nie. Myslím si, že väčšina ľudí by radšej žila v dobre fungujúcom štáte, kde sa nekradne na najvyšších miestach, kde sa z normálnej práce dá slušne vyžiť aj s rodinou, kde zákony platia pre všetkých rovnako bez výnimky, kde je zabezpečené normálne školstvo, normálne zdravotníctvo, kde je slušne postarané o starých a chorých, kde fungujú prokuratúry, súdy a kde pre všetkých existuje vymožiteľnosť práva. Lenže toto všetko na Slovensku nie je. Ani dnes, 27 rokov po revolúcii.
A tak sa pýtam: Kto je zodpovedný za tento stav krajiny? Kto ju priviedol až sem? Kto nesie za toto všetko zodpovednosť? Kto ich bude kde a kedy súdiť? Kedy budú vynesené spravodlivé rozsudky?
Áno, máme demokraciu. Ale len akúsi polovičatú, nie naozajstnú. Pripadá mi to ako so zákonmi. Na papieri všetko sedí, EÚ má zalepené oči. Ale v skutočnosti je to inak. Právo sa vymôcť nedá, pre niekoho zákony platia, ale pre niekoho vôbec nie. Kto na to má, kúpi si prokurátora, súdy, vyšetrovateľov, všetkých - jednoducho vykúpi sa z viny. A tak sa vlastne na demokraciu iba hráme. Tvárime sa, akože ju máme.
A tak sa pýtam: Toto naozaj chceme? Prečo to vlastne tolerujeme? A ako dlho ešte?
Máme akože demokraciu, ale nemáme demokratov. V parlamente sedia Kotlebovci a vo foyeri tohto zastupiteľstva všetkých nás, slovenského ľudu, nesmierne komicky krepčia, či pobehujú statní horali s puškami v rukách, v bielych jánošíkovských gatiach a modrých pelerínach. Smiať sa, či plakať? Ani neviem. Neďaleko odtiaľ, na hradnom kopci sa celé leto vždy v pondelok konali protesty pred obytným komplexom Bonaparte a ľudia kričali: Fuj! Odstúp! Do basy!
A tak sa pýtam: To naozaj len toto sme schopní urobiť s našim vlastným štátom? Žijeme v Banánistane a nevieme ho premôcť, odstrániť, prekonať? My si naozaj nedokážeme urobiť poriadok vo vlastnej krajine?
Tak sa už zobuďme, moji milí! Veď poriadok nám tu nikto iný neurobí - ani Brusel, ani Washington, ani Moskva. Nie. Buď si ho urobíme sami alebo tu nebude. Nikdy.
A pýtam sa ďalej: Prečo ešte stále nie je ani len diaľnica naprieč republikou? Prečo musia byť v supermarektoch nasadzovaní ľudia z bezpečnostných služieb? Prečo má istý bývalý minister digestor za 15.000 eur? Prečo usporadúva niekdajší druhý najvyšší predstaviteľ tohto štátu súkromnú párty na oslavu prvej miliardy na jeho súkromnom bankovom účte? Prečo má sused mojej mamy ako invalid momentálne mesačný príjem 34 eur? Prečo predseda vlády v sprievode pofidérnej asistentky na žatve totálne ignoruje novinárov a neodpovie im ani na jednu jedinú otázku? Prečo takto vyzerá Slovensko dnes - už celých 27 rokov po revolúcii? Toto nám naozaj stačí? S týmto sme spokojní?
Dúfam, že nie, moje milé Slovenky a Slováci! Malé svetielko nádeje mi bliká v tom, že máme tu v našej malej a krásnej krajine pod Tatrami šikovné ženy a že zopár z nich už sedí aj v parlamente, ako Natália Blahová a Veronika Remišová. Ony to dajú. Dúfam. Verím. Držím im palce. A keď bude treba, tak im rada pomôžem. Ale tri sú málo. Chce to viac. Chce to podstatne viac.
A tak sa pýtam: No, čo povieš? Stojí to za to? Chceš? Pridáš sa tiež?
Prečítajte si aj Ako sa Richard Sulík v Nemecku deklasuje
